Keď sme vstupovali do oného čarovného obdobia, zvaného „puberta“ (samozrejme, my chlapci ako vždy až o krok pozadu po dievčatách), diali sa s nami zmeny, ktoré neboli práve príjemné. Niektorým chlapcom vyhúkli prsné žľazy, iným pod nosom čosi vyrašilo. Ale najhoršie to bolo s hlasom. Niektorí z nás mutovali, až to nebolo pekné. Najviac si to odniesol chudák Mišo. Hlas mu preskakoval takým neuveriteľným spôsobom, že radšej ani nehovoril, ak nebolo treba. Najhoršie to znášal pri odpovedaní pred tabuľou.
Jedného dňa si takto podvečer sedíme pred naším domom na schodoch, ktoré ešte boli zohriate od slniečka a zhovárame sa. Ja som si na Mišovo mutovanie už akotak zvykol, nedával som mu to najavo a tak sa dosť osmelil. trkotali sme jedna radosť. Vtom ku nám z útrob domu prišla moja dobrá sestra Renatka a užasnuto na nás hľadela:
– To ste tu len dvaja?
Nechápali sme, o čo jej ide.
– Počula som vás až do kuchyne a podľa tých hlasov som si myslela, že ste tu aspoň šiesti!
Mišo sa začervenal a istý čas ku nám potom nechodil…
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
Celá debata | RSS tejto debaty