Základná vojenská služba bola za socializmu na dva roky. Ani ja som sa jej nevyhol, hoci som sa všemožne snažil o tzv. „Modrú knižku“. Nakoniec ma teda odviedli a narukoval som do Čiech, do Domažlíc, do bojového útvaru. Našťastie som chytil funkciu štábneho pisára. Volali ma „Písmo“.
Ale aj pisári museli niekedy ísť s útvarom na vojenské cvičenie. Chodievali sme do Železnej rudy, alebo aj na známy Doupov.
Raz sme sa takto prepravovali celú noc. Ja som bol vo vnútri obrneného bojového vozidla pechoty (BVP). Bol tam s nami aj špagát (čiže absolvent vysokej školy vo veliacej funkcii veliteľa družstva). Bol absolútne neschopný viesť aj sám seba, nieto ešte vojakov. Ale mal som ho rád. Volal sa Jan a bol odkiaľsi z Moravy. Keďže kolóna bola neustále v pohybe a nemohli sme si ani počas zastavenia vybehnúť hoci na potrebu, cikali sme tak, že sme si vzadu pootvorili dvere, priviazali sme sa opaskami o kľučku a urobili sme, čo bolo treba. Náš špagát Jan však dostal potrebu, ale veľkú. Dlho sa skrúcal a zvíjal, vyrážal zo seba výkriky ako: „Kdy už skončí tahle pakárna?! Já už chci být doma! Budu tam sedět v obývačce a budu poslouchat hudbu..!“ A podobne. Nakoniec to naozaj nevydržal, urobil potrebu v kúte do novín a vyhodil to z Ótéčka…
Nadránom sa kolóna zastavila. Jan precitol a spýtal sa ma: „Písmo, kde jsme?“. Otvoril som dvere a neveril som vlastným očiam. Na kopci s rannou hmlou sa pred mnou priam mysticky týčila tabuľa s názvom obce…
– Tak kde jsme?? – Jan opakoval otázku.
– Na Oném světe, špagáte – odpovedal som mu.
Jan sa urazil, zase niečo zašomral a zaliezol do spacáka.
Ale ja som som si nevymýšľal. Na tej tabuli bolo naozaj napísané „Onen svět“. Bolo to bizarné, ale bolo to naozaj tak. Vedel som, že raz o tom napíšem. Tak som to teraz, po tridsiatich rokoch urobil…
.:.
Anton Pižurný
foto archív autora
Celá debata | RSS tejto debaty