Jesenná spomienka na hotel Metropol

22. septembra 2017 05:01, Prečítané 3 017x, Anton Pižurný, Nezaradené

Hotel Metropol v hornej časti Banskej Štiavnice bol začiatkom osemdesiatych rokov pre nás, maturantov Gymnázia (kam v tom čase chodil na známy „Tuzex“ aj súčasný minister zahraničných vecí SR, tohto času tiež predseda Valného zhromaždenia OSN, Miroslav Lajčák) pomerne exponovaným zariadením, ktoré sme po vyučovaní navštevovali. Sídlil v historickej budove zo 16. storočia. Nuž, hotel to veru už nebol, skôr slúžil ako „nálevňa“. Mal stále osobitú tajomnú atmosféru, ktorú sme vnímali len okrajovo, pretože nás vtedy najviac zaujímalo pivo a rum.

Za vchodom bol „máshauz“, po pravej strane sa vchádzalo dovnútra reštaurácie, ktorá poskytovala asi desať kovových stolov s igelitovými obrusmi s kvetinovými vzormi. Vzhľadom k ponuke, (ktorá sa skladala maximálne z riedkej červenej šťavy s kúskami troch glejových kociek, šlichta s prílohou štyroch rozmočených kúskov knedlí, hrdo nazvanej „maďarský guláš“, populárnych utopencov a dvoch druhov polievky), bolo aj zákazníkov pomenej. Nás však zaujímala druhá miestnosť vľavo, kde pod majestátnymi klenbami bolo celkom v kúte pódium s veľkým stolom, za ktorý sme sa s radosťou pravidelne usádzali. To som vtedy netušil, že sedíme na pódiu zašlej slávy vychýreného hotela, na ktorom kedysi hrávali jazzové orchestre. My sme tam hrávali náročnú spoločenskú hru „Bolívia“, ktorej pravidlá boli pomerne jednoduché. Spoza pivového pohára sa hádzalo zápalkovou krabičkou a podľa toho, ako dopadla, sa muselo odpiť z pohára. Išlo v podstate o to, opiť sa čím skôr. Keďže jednotlivé kolá boli prekladané poldecákmi rumu alebo borovičky, hra mala vždy úspešný záver.

Raz som po takto príjemne strávenom večeri kráčal dolu týmto vtedy smutným a sivým ľudoprázdnym mestom na autobusovú zastávku. Úžasné paláce tíško trpeli pod chladnými bičmi dažďa a kusy ich omietky sa zosúvali do histórie, ako napadnuté leprou. Áno bola to lepra ľahostajnosti, pre ktorú bolo dôležitejšie „budovanie svetlých zajtrajškov“, než sa starať o „starie rárohy“.

Moja príjemne depresívna nočná prechádzka popri Pomníku padlých s partizánom a pionierkou, kde pôvodne stála socha honvéda s vytaseným mečom bola prerušená, keď som zbadal sedieť na múriku pri dome posledného štiavnického rabína kamaráta Cigáňa, skvelého huslistu Pištu Virága, bývalého primáša. Poznali sme sa už dlhšie, občas sme spolu podebatovali pri fľaške vína. Aj teraz mal pri sebe dve fľaše a husle. Pozdravili sme sa a prisadol som si ku nemu. Podal mi fľašu, z ktorej som si mocne potiahol, potom si pod bradu vložil husle a potiahol slákom. Nočnou Štiavnicou plynuli clivé tóny a mne do žíl vchádzala zvláštna nostalgia. Zaleskli sa nám oči.