PANDORA

Moji dobrí rodičia ma vychovali, že starším, slabším a chudobným treba pomáhať. Dokonca mi kedysi začiatkom osemdesiatych rokov istý básnik do jeho básnickej zbierky „Oheň až požiar“ napísal venovanie: „Tonovi, ktorého sociálne cítenie prevyšuje všetky doterajšie snahy slovenských básnikov“.

Dnes tu ale máme realitu trocha inakšiu. Cestoval som z bratislavskej Hlavnej stanice električkou do centra mesta. Prisadol si ku mne postarší pán so striebrom vo vlasoch, pomerne čisto, ale chatrnejšie oblečený, v tenkej vetrovčičke, s odretými topánkami, v ruke stará igelitka, zarastený. Proste, slušnejší bezdomovec. Ozvalo sa vo mne moje legendárne sociálne cítenie, vybral som z vrecka pár drobných a ponúkol som mu ich so slovami, aby si kúpil nejaké jedlo.

Reakcia pána bola dosť prekvapivá! Vytreštil na mňa oči, nasucho preglgol a urazene cez zuby povedal:
– Ďakujem, ale ja idem práve na obed, ktorý mi navarila moja manželka!

V tej chvíli by sa vo mne krvi nebol dorezal. Nuž, slovenskí dôchodcovia dnes vyzerajú všelijako…

.:.
Anton Pižurný