PANDORA

— Drobné práce ako výmenu zodratých podošiev, opravu opätkov, alebo prišívanie kožených záplat „príštipkov“ robil nerád. Tieto práce vykonávali menej zruční obuvníci, ktorí nevedeli robiť pekné a kvalitné nové výrobky. Keď mal veľa práce, pomáhal mu aj jeho brat – náš strýčko. Bol to známy vtipkár. Mala som asi šesť rokov. Dal mi do ruky peniažtek a poslal ma do sklepu (obchodu) kúpiť za šesták „tustoj“. Keď som sa s plačom vrátila – smial sa mi.

Zadnú časť – pätu na ženských čižmách zdobil vybíjaním, zlatými „cvokmi“. Predná časť tvrdej sáry bola pod kolenom vytvarovaná do tvaru srdca. Tvrdé sáry sa robili tým spôsobom, že sa medzi dve vrstvy kože vlepilo pofom tvrdé plátno a sára potom vydržala celé roky. To boli obyčajne sviatočné čižmy a vydržali 10-20 rokov. Nosili sa len v zime v nedeľu do kostola.

…Rada by som pripomenula, že aj jeho otec bol obuvník. Toho som však nepoznala, lebo zomrel skôr, ako som sa ja narodila (1929). Preto o ňom píšem, lebo zomrel snáď zbytočne podľa dnešného medicínskeho postupu. Doniesol z mesta krupón podrážkovej kože. Ostrým nožom rozrezal na ňom špagát. Krupón sa silou a rýchlosťou vymŕštil, narazil do noža a ten mu rozrezal žilu na ruke. Pravdaže, silno krvácal, ale keďže to bolo v treskúcej zime v roku 1929, osud bol k nemu nemilosrdný. Krvácanie zastavili podomácky, ale rana sa zapálila. Podľa vtedajších dobrých rád mu na hnisajúcu ranu prikladali pavučiny. Čo inšie mohlo pri takom „odbornom“ ošetrovaní nastať, než otrava krvi.

Naložili ho na voz, poprikrývali perinami a odviezli ho do nemocnice do Štiavnice. Žiaľ, bolo už príliš neskoro. Aj keď toto píšem, behajú mi po chrbte zimomriavky, akí boli vtedy ľudia naivní a zaostalí…

(Pokračovanie)

.:.

Janka Pižurná

Spriadanie myšlienok