PANDORA

Kalný studený Hron je mojou láskou, odkedy som sa s ním zoznámil. V ňom som sa naučil plávať, v jeho plytkých štrkových vodách som chytil svoje prvé ryby. Pod jeho jediným mostom (dnes sa volá Ernestínin) v Želiezovciach sa odohrali mnohé romantické letné drámy. Jeho chladná náruč ma objímala počas prázdninových horúčav, jeho nespoznané tajomné hlboké jamy ukrývali sumce.

Raz sme sa rozhodli, že budeme stanovať  na jeho dolnom toku aj počas noci. Doškriabaní od hustých kríkov sme nakoniec na jednej z jeho zákrut v lese objavili piesočnú čistinku, na ktorej sme si postavili stan.

Môj kamarát Peter povedal, že práve v tú noc tam má prísť jeho strýko chytať sumce. Tak sa aj stalo. Hviezdy sa trblietali v nekonečnej hĺbke letného neba, keď sa z húštiny vynoril veľký chlap v tmavom gumenom plášti, pozdravil nás a išiel na breh Hrona. Peter povedal, aby sme ho ešte neotravovali, až neskôr sme potichu prišli za ním. Na rázsoškách mal nahodené dva silné prúty s hrubým silonom. V krabici vedľa prútov sa hmýrili akési zvláštne chrobáky. Boli to tvory, ktoré sa podobali na roháče, žili v hnoji a pre sumce vraj boli neodolateľnou pochúťkou. Volali sa medvedíky, alebo po maďarsky „lótetó“. Chvíľu sme potichu sedeli za rybárom, Hron tíško šumel, o hladinu občas pleskla ryba, ale začali bzíkať komáre, tak sme po čase zaliezli do stanu.

Neviem, ako dlho sme spali. Prebudil som sa na zvláštny zvuk. Pred naším stanom čosi tupo buchlo. Vystrčili sme hlavy von. Neverili sme vlastným očiam. Hľadeli sme na obrovského fúzatého tvora, natiahnutého v piesku pri ohnisku. Bol to prvý sumec, ktorého som vo svojom živote videl…

.:.

Anton Pižurný

Biela skrinka