PANDORA

Raz moja sestra priniesla z knižnice strašnú knihu. Už len tá obálka! Bola na nej chudá postava v čiernom rúchu s dlhými pazúrmi nechtov, namiesto očí dva vykopané hroby a tie špicaté uši! Napísal to nejaký Stoker a volalo sa to Dracula. Ja som sa toho bál a zároveň ma to priťahovalo. Sestra mi z tej knihy čítavala podvečer na našich schodoch do domu, ktoré boli ešte teplé od Slnka. Dych sa mi zastavoval a hneď som po ňom zase lapal. Predstavoval som si, ako Draculove dlhé predné zuby sa zarývajú do belostných hrdiel krásnych panien a v mojom krku som mal stále sucho. Sedávala s nami aj susedka Adrika:
– Aha, tam za stromom sa čosi pohlo! – zvolala zrazu a mne by sa vtedy veru nebol nikto krvi dorezal.

To že gróf Dracula spával v truhle a vstával z nej cicať krv o polnoci, to bolo jasné. Ja som však vedel, že obranou proti nemu je cesnak, preto som si ho dával pod vankúš. Mali sme ho vždy dosť, lebo môj otec ho často jedával. Vraj mu to znižovalo tlak. On sa inak veru všelijako vedel vynájsť. Napríklad to jeho kýchanie. Keď išiel kýchnuť, tak vždy utekal ku sporáku, zvolal „hrochchéé“, z nosa a z úst mu niečo vyfrklo na horúcu platňu sporáka a ako guľôčky sa to rozutekalo až k okraju.

No ale ten Dracula. Zdalo sa mi, že ten cesnak je málo, preto som vymyslel strašnú vec. Zobral som si môjho obľúbeného medvedíka s malými hnedými očkami a znova som s ním začal spávať. Ale to iba preto, aby Dracula, keby prišiel k mojej posteli, sa najskôr zahryzol do jeho hrdla a ja by som zatiaľ stihol utiecť. Takto som ho zradil!

.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
23.12. 2017
foto a.a.