Keďže hudba bola v našej rodine veľmi obľúbenou, sestra Renatka dokonca chodila na vyučovanie hry na akordeón. Spolu sme spievavali vtedajšie šlágre, napríklad pesničku „Zuzano“ od Matušku. A raz jej naši kúpili španielsku gitaru. To bola vec! Dala sa dokonca zavesiť na krk. Nakreslil som na ňu čiernou voskovkou znak hippies. Nevedel som, čo znamená, ale vyzeralo to dobre. Teda aspoň dovtedy, kým to nezbadali naši rodičia. Na tej gitare ma potom Renatka naučila hrať moje prvé akordy k pesničke „Pod tou skálou, kde proud řeky syčí“ a na nej som sa naučil vybrnkávať „Padmoskovskye večera“. Môj záujem o hru na gitaru bol taký vážny, že som sa prihlásil súkromne do učenia sa hry na gitaru k pánovi učiteľovi Virágovi. Tam som však dokázal chodiť len pár hodín, keďže stále len chcel, aby som sa učil teóriu a tlačil mi prsty na hmatník, až som mal na nich krvavé pľuzgiere. A gitaru som musel mať položenú na ľavej nohe a to teda vonkoncom nevyzeralo tak dobre, ako keď som ju mal zavesenú na krku.
Hudobná výchova bola fajn. Niekedy nám súdružka učiteľka celú hodinu púšťala len vážnu hudbu, ktorá naozaj mojich spolužiakov nebavila. Pamätám si však, ako ma raz zasiahla melódia, kvôli ktorej som si zapamätal, aj jej názov a autora. Bola to predohra k opere Egmond od Beethovena. Celkom rozochvela moju dušu. Dodnes.
S pani učiteľkou som sa však nakoniec rozkmotril. Raz sme na Hudobnej výchove na hodine teórie preberali noty. Celé, polové. Pani učiteľka na čiernu tabuľu bielou kriedou nakreslila päť rovných čiar, na začiatok notovej osnovy namaľovala krásny husľový kľúč, aký dokázala iba ona. Potom sa sústredila a začala do osnovy kresliť jednotlivé noty. Skúšal som to aj ja vo svojom zošite, ale nešlo mi to tak pekne ako vyzerali tie jej. Položil som preto pero a hľadel som na ňu, ako ako pekne maľovala noty.
– Čo je Tonko, prečo sa tak pozeráš?
-Viete súdružka učiteľka, keď ja to tak neviem. Tie vaše sú také krásne ako… ako… ako krumple! – povedal som, čo mi prvé napadlo a preto, lebo osnova mi naozaj pripomínala úhľadné hriadky a v nich guľatučké noty zemiakov. Celá trieda sa nahlas rozosmiala.
Reakcia súdružky učiteľky však bola celkom nečakaná. Očervenela, nahnevane sa na mňa pozrela:
– Daj sem žiacku knižku!
Išiel som k nej a podal som jej ju. Napísala mi do nej v riadku Hudobná teória veľkú päťku a ešte ju podčiarkla. Nerozumel som, prečo.
.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
Celá debata | RSS tejto debaty