V poslednom čase sa čoraz častejšie stretávam s tým, že uvidím povedomé priezvisko, len s iným krstným menom. Chvíľu nad tým premýšľam, potom s úžasom prídem na to, že to bude asi potomok môjho priateľa/ľky, ktorý už medzitým stihol vyrásť.
„Pekne si sa rozmnožil“ – skonštatujem, keď vidím, ako sa potomok podobá na rodiča. Deti sú naším pokračovaním a práve tým sa stávame nesmrteľnými, deti sú našou najrýchlejšou genetickou informáciou.
Možno práve preto starecká infantilita býva takou častou, lebo sa na konci života milosrdne vraciame do detstva, kedy sme boli čistí, noví.
Naše korene sa raz stanú našou korunou a naše rodostromy vydajú svoje plody na striebornom podnose pamäti.
Člo Vek je večný. Aspoň zatiaľ, kým sa sám neodpíli.
.:.
Anton Pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty