PANDORA

Na otcov pohreb prišla aj zvláštna dievčina. Bola to naša vzdialená rodina z Piešťan. Prišla s jej mamou, ktorá bola doktorkou v kúpeľoch. Vedel som len to, že sa volá Renata, rovnako ako aj moja sestra. Bola vysoká, s prameňmi rovných blonďavých vlasov, ktoré by sa dali spriadať do myšlienok, skoro po pás. Najprv som si ju nevšímol, ale potom sa mi raz pozrela priamo do očí a ja som ostal v zajatí dvoch zrkadiel duše, modrých ako jesenná obloha. Už ma nezaujímalo nič iné, ani pohreb, iba ona. Po otcovom pohrebe sa ešte išlo ku nám na kar, kde bolo dosť veľa ľudí, plný dvor.
Po čase sa už niektorí pomaly poberali domov. Museli sme vtedy ísť s mamou a so sestrami k nim a rozlúčiť sa s nimi. Nebolo mi to príjemné a chcel som to mať rýchlo za sebou. Keď som sa konečne rozlúčil s predposlednými, odchádzal som a vtedy sa mi za chrbtom ozvalo:
– Tony!

Zastavil som sa ako zasiahnutý bleskom, lebo som si uvedomil, že to hovorí ona. Rýchlo som sa otočil a veselo som sa rozbehol ku nej s mamou. Našťastie som si v polceste hanblivo uvedomil, že sa asi nepatrí na kare takto chovať, sklonil som hlavu a pomaly som ku nim kráčal. Renata, aj jej mama sa na mňa usmievali, podávali mi ruky a niečo hovorili. Najskôr som dostal tri bozky na líce od jej mamy, pohladenie po chrbáte a už som stál pred ňou. Boli sme rovnako vysokí. Zdvihol som svoje sklopené viečka a hľadel som očí, aké som dovtedy nikdy nevidel. Becky Thatcherová aj s Ursulou Andress (tú som dovtedy platonicky naviac miloval zo svetových herečiek ktoré som poznal), sa okamžite stratili vo veľkej priepasti mojej pamäte. Ocitol som sa v neznámom vesmíre, kde sa vznášali iba dve bytosti. Samozrejme Ona a Ja.

Od hanby som strácal dych, kolená som mal ako vypustené galusky na mojej modrej Eske. Cítil som každú jej časť, nielen oči, ale tvár, vlasy a pery! Neviem ako dlho sme tam stáli, uvedomil som si, že cítim aj nádhernú vôňu neznámej voňavky, ktorá veru vonkoncom nebola iba voňavkou nevinnej jemnej slečny, ale to bola už naozajstná ženská vôňa.

Vtedy sa stali dve věci. Nádherne sa usmiala, podala mi ruku a povedala:
– Tony, tak sa tu drž a keby si mi chcel niekedy napísať list, tu je moja adresa. – všuchla mi do dlane malý papierik…

.:. Anton Pižurný
Biela skrinka (úryvok)