PANDORA

Inak, tušil som, že to bude pomerne zaujímavé štúdium, pretože som bol už ako-tak literárne informovaný z Ferkovej knihy „Keby som mal dievča“ a najmä Jánovho Lenčovho „Rozpamätávania“, ktoré bolo práve o tomto profesorskom zbore, v ktorom predtým sám učil. A dej mojej obľúbenej knihy „Keby som mal dievča“ od Milana Ferku sa odohrával v Žiline.

Táňa bola evidentne vodkyňou babskej svorky našej triedy. Samozrejme sme v prvé dni po sebe iba zazerali a k nejakej bližšej konverzácii ani neprišlo. Od ochotnejších spolužiakov som sa dozvedel, že je vynikajúcou tanečnicou. A že je zasnúbená s akýmsi umelcom, čo samozrejme profesorský zbor patrične iritovalo. Viac sa mi páčila Renata, ktorá sedela s ňou v lavici. A práve ona ma pozvala na blicovanie počas voľnej hodiny práve k Táni do bytu, ktorá tam bývala s mamou.
Nabral som odvahu a priniesol som aj fľašu vína. Tých fliaš tam bolo viac. Zišlo sa zdravé jadro kolektívu, ktoré tvorilo asi päť báb a traja chalani, plus ja. Debata sa viedla väčšinou okolo školských tém, okolo hudby, okolo kníh. Vypil som svoj pohár a išiel som ku knižnici. Sartre, Kafka, Saroyan, Ferlinghetti… Keď som zbadal aj Hlavu XXII., vybral som ju a išiel ku Táni:
– Toto čítaš?
– Samozrejme a čo si myslíš, prečo ich mám v knižnici? – napoly urazená a napoly šarmantne mi odpovedala.
– Veď dobre, ja len, že nepoznám veľa báb, ktoré čítajú týchto autorov.

Táňa sa usmiala a išla ku gramofónu. Vybrala z obalu vinylovú platňu a položila ju pod ihlu. Začalo hrať Collegium musicum.

Prešlo mnou mrazenie. Vrátil som sa ku stolu, nalial si za plný pohár vyzunkol som ho na ex.

Prišla ku mne Renata a položila mi ruku na plece.
– Tak čo, pôjdeme dnes späť do školy?

Táňa vymenila platňu. Začal spievať Mišík Kainarov Obelisk.

Do školy sme sa v ten deň už nevrátili…

Začali sme chodiť častejšie von na pivo. Dozvedel som sa, že Tánin otec bol pilot, ktorý za zvláštnych okolností zomrel. Vraj priveľa pil. Jej mama bola prísna, ale fajn pani. Židovka. V Táninej minulosti bolo toho veľa záhadného. Celkom dobrá motivácia na písanie básničiek. A veru aj som písať začal. Nikdy medzi mnou a Táňou k ničomu bližšiemu neprišlo, ale dal som jej meno „Pávooká“ a moje básne som nechával v jej lavici. Keď prišla do triedy (obyčajne chodila ako posledná), našla si lístok, prečítala, usmiala sa a ukázala mi vztýčený palec.

.:.
(c) Anton Pižurný
ZLATÁ SKRINKA A LA REUNION
foto Táňa, La Reunion, 20.máj 2006