Mladý študent Braxatoris z Krupiny sa zamiloval do svojej rovesníčky Pischlovej z Banskej Štiavnice. Vznikla z toho najdlhšia ľúbostná báseň menom “Marína”.
Títo dvaja mladí ľudia (Andrej študoval na evanjelickom Lýceu a Marína na Dievčenskej škole) sa do seba krásne zaľúbili, ale ich láske nebolo dopriate naplnenie. Andrej odišiel študovať do zahraničia a Marínu rodičia prinútili vydať sa za bohatého pernikára.
Keďže im nebolo dopriate byť spolu, (na dom v Banskej Štiavnici, kde bývala Marína, som umiestnil Pamätnú tabuľu a Zámky lásky) napadlo mi, do Botanickej záhrady, kde je busta Andreja Braxatorisa Sládkoviča, dať aj podobizeň jeho milovanej Maríny, aby aspoň po smrti boli takto spolu. A práve vtedy sa z jedného stromu oproti buste zlomila jeho koruna. To bola moja chvíľa! Veď z toho kmeňa by sa mohla vyrezať socha Maríny, skvelých rezbárov je v Štiavnici dosť! Andrej a Marína by takto mohli hľadieť priamo na seba v nádhernej scenérii Botanickej záhrady. Zašiel som za správcom záhrady a vysvetlil som mu svoj zámer. Páčil sa mu, ale povedal, že si ešte musí niektoré veci preveriť. A veru preveril si!
Zistil, že z toho kmeňa sa socha nemôže vyrezať, pretože by sa tým porušil zákon, ktorý zakazuje vyrezávať z dreva, ktoré ešte “žije” teda je spojené so zemou koreňmi.
Mne sa práve to, že socha Maríny by bola koreňmi spojená so štiavnickou zemou oproti Sládkovičovej buste, páčilo najviac.
Nuž, táto myšlienka pomaly vyhasínala, až som jedného dňa v Botanickej záhrade našiel ten kmeň stromu bez koruny na zemi, spílený na kusy.
Andrej je stále v Botanickej záhrade v objatí obrovských sekvojovcov mamutích osamotený…
.:.
Anton Pižurný
foto autor
Celá debata | RSS tejto debaty