PANDORA

Keď som bol ako malý chlapec po prvýkrát v Bratislave, bolo to dosť ťažké. Nechcel som, aby všetci videli že nie som odtiaľ, ale z malého mestečka na juhu, preto som sa snažil tváriť úplne ľahostajne, ako všetci ostatní. Fascinovala ma mestská doprava, viezol som sa po prvýkrát električkou. Jedna mala asi meškanie, lebo jej šofér uháňal ako blázon. Električka letela po koľajniciach a vyzváňala, akoby boli Vianoce. Možno sa šofér ponáhľal na rande, ale skôr sa mi zdalo, že má vypité. Na jednej z dlhých zákrut to rozpálil tak, až sa električka celá nahla a so škripotom vyberala zákrutu. Vtedy som si pomyslel, že sa prevrátime, že spadneme nabok a bude z toho veľké nešťastie. Stál som v nej a kŕčovito som sa držal tyče. Všimol som si, že všetci ľudia sú nahnutí na tú stranu, kam sa nakláňala električka. A to podľa mňa nebolo dobré. Spomenul som si, že som videl v televízore, ako sa na pretekoch sajdkár spolujazdec vždy nakláňa na opačnú stranu, ako ide motorka, aby to vyvažoval. A tak som sa aj ja naklonil na opačnú stranu ako všetci ostatní. Kolesá električky škrípali o koľajnice, až som si – neviem prečo – spomenul na zubára. Silno som sa držal tyče a úporne som sa nakláňal opačne. Vyšlo to! Zákrutu sme nakoniec úspešne vybrali a potom nás čakala už len rovná cesta.

Dodnes si myslím, že keby som sa vtedy nenaklonil opačne, mohlo sa stať nešťastie. Ale ja som zachránil mnohých ľudí, iba o tom nikto nevedel.

.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
foto a.a.