PANDORA

…A znova prší a kvapčí a na kopcoch nad Štiavnicou sa prevaľujú oblaky, akoby toto úžasné mesto bolo zakliate a mladého študenta chytajú z toho také depresie, že utrpenie mladého poeta veľmi hladko prechádza do suicidálnych myšlienok. Pod súvislou masážou studených prstov dažďa odpadávajú z bývalých waldbürgerovských palácov kusy omietky, padajú do nenávratna kusy stáročí. Umiera história, umiera jedno z  najcennejších miest krajiny pod Tatrami, mesto Horáka, Hykischa a Maríny (v tomto poradí som ich koncom sedemdesiatych rokov minulého tisícročia vnímal)… Ešteže v tomto mestečku funguje zopár krčiem: „Metrák“ – alias Metropol, vlhká a zamastená tmavá budova, ktorá má však tú výhodu, že do nej profesori málokedy nazrú. Keď sa blúdiskom chodieb dostanem s novými spolužiakmi k nášmu stolu, kde netuším, že tam, pod klenbou, na pódiu hrával špičkový dixieland a neskôr tam stával veľký biliardový stôl, objednáme desať pív a začneme s „Bolíviou“ – hrou, ktorá spočívala v tom, že sa spoza krígľa hádzalo zápalkovou krabičkou a podľa toho, ako dopadla, musel nasledujúci hráč odpiť z piva.
Pravidlá boli pomerne zložité a obsahovali viacero rituálov, avšak pointa hry bola celkom jednoduchá: ožrať sa „do prvého“ a potom si väčšinou pokračovanie nikto nepamätal, mozaika predošlého dňa sa zvykla skladať nasledujúci deň počas prestávok vo vyučovacom procese. Pri Metráku sa oplatí na chvíľu pristaviť, pretože okrem toho, že táto historická budova slúžila svojmu bohumilému účelu niekoľko storočí, v čase nášho rozprávania mala špecifické rysy, ktoré sa oplatí opísať: po vstupe do máshauzu vpravo bola „reštaurácia“, ktorú tvorilo niekoľko stolov, pokrytých igelitovými obrusmi – tam sme sedeli málokedy. V ľavej časti domu, kde sme väčšinou trávievali svoj voľný čas (a niekedy aj čas vyučovacieho procesu – tie momenty majú dodnes skvelú chuť zakázaného ovocia a zvláštnu príchuť slobody), bola okrem stolov a stoličiek aj veľká pec na tuhé palivo, ktorú obsluhoval Igor. Igor bola osoba (vykazujúca znaky Downovho syndrómu) asi mužského pohlavia v modrých teplákoch. Keď sme mu občas prihrali jednu desiatku (ak sa dobre pamätám, vtedy stálo pivo neuveriteľných 1,70 Kčs!), bolo nám všetkým fajn. Obsluhovala nás jedna z čašníckych legiend tých časov – populárna „Džudy“.

Spolužiak Peter Rusnák z Krupiny (dochádzal do Štiavnice rovnako ako 160 rokov pred ním Braxatoris) jedného dňa priniesol do nášho veselého kolektívu okrem „Bolívie“ aj ďalšiu hru, ktorú videl kdesi v Pliešovciach. Volala sa „Na Ľeva“. Jej pravidlá boli veľmi jednoduché. Partia sa posadila okolo stola, objednala sa runda (tí pokročilejší ju hrali nielen s pivom) a povedalo sa „Ľeu prišou!“. Každý musel na ex vypiť svoj pohár a posadiť sa na zem vedľa stoličky. Potom sa povedalo „Ľeu odišou“ a hráči sa mohli posadiť naspäť. Takto sa to opakovalo niekoľkokrát „Ľeu prišou“ – „Ľeu odišou“. Ten hráč, ktorý sa ako posledný dokázal posadiť naspäť na stoličku, bol potom onen „Ľeu“. Vskutku, poučná hra.

.:.
Anton Pižurný
(úryvok z rukopisu)