Na dvore Štátnych majetkov neďaleko parku bývalo viac rodín. Mal som tam kamarátov aj kamarátky, s ktorými sme sa hrávali v parku, alebo sme podnikali po okolí rôzne akcie. Uprostred dvora stála stará lipa a pod ňou drevená zelená búda, ktorá mala názov HOSTINEC – VENDÉGLÓ. Tam som chodil len zriedkavo, ak som mal pár drobných z vrecka otcovho saka. Kupoval som si väčšinou žltú limonádu a štolverky, ktoré sa úžasne lepili na zuby. Raz som si tam kúpil orieškovú čokoládu a zemiakové lupienky, keď sme išli na dlhú výpravu ku Hronu. Bolo to potom zvláštne, ako sme ich jedli ďaleko v lese, ale cítili sme v nich prach toho Vendégló.
Vo Vendégló som vídaval chlapov, ktorí pracovali v maštaliach Štátnych majetkov, alebo boli šoféri, traktoristi, či robotníci na poliach. Chodieval tam aj náš sused G. – báči, ktorý vždy, keď ma tam uvidel, mi hneď zakýval a kupoval mi malinovku. Veľa pil. Raz ho v poslednej chvíli chlapi vytiahli za nohy spod modrej vétriesky, zaparkovanej pod lipou pri zelenom Hostinci. Inak by si ho šofér nevšimol a bol by ho prešiel.
Dvor Štátnych majetkov sme volali jednoducho “Dvor”. Keď sama mama pýtala, kam sa idem hrať – odpoveď bola – na Dvor. Okrem iného boli na ňom úžasné obrovské železné stroje, ktoré sa kedysi používali na poliach a boli na parný pohon. Vyzerali skoro ako z knižiek Julesa Verna, ale nikdy sme ich nevideli v pohybe. Často sme po nich liezli a predstavovali sme si, ako sa nich valíme širokým poľom. Raz dokonca bratia Jašákovci v jednom z nich pod kotlom zapálili oheň. Mali z toho zle, naháňali ich. Vymysleli sme si k tomu veršík: “Horí na ohník horí, na tom našom traktori. Ktože ho nakládol? Bratia Jašákovi!”
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
foto a.a.
Celá debata | RSS tejto debaty