PANDORA

…Hneď pod Dvorom tiekol parkom Potok, ktorý popri Nemocnici (z jej veľkého komína kotolne pri patológii sa vždy valil hustý dym, neviem prečo mi to stále pripomínalo Oswienčim) a strácal sa kdesi v poliach smerom na juh.
Tým smerom viedli aj koľaje dreziny do “Štrkovej bane”. Na podvaloch koľají sa zle chodilo, pretože na jeden krok to bolo málo a dva boli zase priveľa. Drezina s jedným vagónikom chodila už len zriedkavo popri lánoch s kukuricou a pšenicou, koľaje lemovali stromy čerešní, sliviek a višní. Slivky sme samozrejme obtrhali ešte zelené, lebo sme nevydržali, kým dozrejú. Príjemne kyslá chuť nám sťahovala ústa, horšie to bolo len vtedy, keď sme sa po nich napili vody.
Štrková baňa bolo vlastne také menšie údolie s jazierkom, v ktorom sa kedysi ťažil štrk. Teraz už bola opustená a vraveli sa o nej legendy. Vraj na jednom mieste, kde bola voda veľmi hlboká, žili obrovské sumce a možno aj niečo iné. Občas sme tam zazreli pytliakov, lebo chytať ryby tam bolo zakázané. Vyzeralo to tam ako z filmu “Cesta do pravěku”. Občas sa v tajomnej hĺbke mihol dlhý hnedý chrbát neznámeho tvora a mne sa hneď zrýchľoval dych. Ale presvedčil som sa, že ryby tam naozaj sú. Jedno leto bolo veľmi suché. Keď som po niekoľkých týždňoch prázdnin prišiel k Štrkovej bani, v úžase som zbadal, že časť jazierka vyschla a uprostred sa vytvoril malý ostrovček. A na ňom v šachorine ležali obrovské ryby. Boli to kapre, ale také veľké, aké som na Hrone nevidel. Okolo nich bzučali mračná komárov. Riadne už smrdeli.

V strmom hlinenom brehu jazierka boli hotové poklady, ktoré mi ukázal otec. Bolo treba len trocha pohrabať a vždy sme tam našli plno črepov a rôznych úlomkov v čiernych jamách, o ktorých vravel, že sú to praveké obilné jamy, alebo hroby. Z niektorých úlomkov sa dokonca dala posladať časť nádoby.

Môj otec mal doma nádherný krčiažtek. Našiel ho kdesi pri Šalove, keď robotníci kopali kanál a otec zbadal, ako z hrudy hliny vytŕčalo uško. Skočil do jamy, hrudu vzal, očistil ju a v rukách sa mu objavil ručne vyrobený džbánik. Ukázal ho priateľovi historikovi a ten mu potvrdil, že nádoba pochádza z mladšej doby kamennej. Otec mi ukazoval, kde robotník zaťal motykou a v džbáne urobil škáru. Ale najlepšie bolo keď mi hovoril:
– Pozri sa sem, k tomuto ušku. Vidíš, tu je odtlačok prsta pravekého človeka, ako sa mu pošmykol prst, keď ručne modeloval tento džbánik.
A naozaj. Bol tam odtlačok prsta pravekého človeka, ktorý žil pred mnohými a mnohými rokmi. To mi vždy rozbúchalo srdce. Neskôr otec dal do džbánika bronzovú náušnicu s kusom pazúrika, ktoré tiež kdesi našiel, a odložil to do vitríny. Keď nikto nebol doma, opatrne som bral džbánik, náušnicu a pazúrik do rúk a predstavoval som si pravekých ľudí. Vtedy som už čítal úžasnú knihu Lovci mamutov.

.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
foto a.a.