PANDORA

…Loptové hry sa gúľali mojím detstvom v rôznych podobách. Najskôr to samozrejme začalo futbalom, v ktorom som bol ale dosť veľké drevo. Keď som však u sestry v Bratislave videl v televízore legendárne finále Majstrovstiev Európy vo futbale, keď sa pri Panenkovom víťaznom “padáčiku” do nemeckej brány zatriasol na Kramároch celý panelák a kapitán nášho mužstva bol Slovanista Anton (ako ja) Ondruš, bolo jasné, že budem slovanistom. Vtedy sa klub volal “Slovan CHZJD”. Aj v našej triede prebiehali veľké boje medzi fanúšikmi Slovana Bratislava a Spartakom Trnava. Zapojili sa do nich dokonca aj dievčatá, ktoré usilovne písali lístočky: “Fuj Slovan, hurá Spartak!” a naopak. V našom reprezentačnom mužstve ČSSR vo futbale, ktoré sa stalo Majstrom Európy v roku 1976 v Belehrade, však hralo sedem členov Slovana Bratislava, tak nebolo o čom.

Keďže sme bývali neďaleko futbalového štadiónu smerom k Hronu, začali sme potajomky s kamarátom Jankom trénovať. Spomínali sme aj na to, ako sa na našom štadióne raz uskutočnil veľký zápas medzi reprezetantami Maďarskej ľudovej republiky a domácim mužstvom. V tú nedeľu bolo na štadióne nášho mestečka a v jeho okolí strašne veľa áut a ľudí. Domáci fanúšikovia s pivom v ruke v ošiali revali “Hajrá”, ale keďže to bolo po maďarsky, nevedeli sme, komu vlastne “drukujú”. Zápas sa nakoniec skončil nerozhodne. Mne sa to však nezdalo celkom s kotolným poriadkom, pretože som videl maďarských hráčov ako sa smiali, padali stále na trávnik. Myslím si, že tú remízu zahrali naschvál.

Najlepšie sa nám trénovalo podvečer, keď už na štadióne nikto nebol. Kopali sme si jedenástky. Raz bol brankár on, raz ja. Janko povedal, že naše tréningy musia byť aj o kondičke a tvrdil, že musíme preto trénovať beh a hneď sa do toho pustil. Hoci mne rodičia kúpili krásne nové kopačky, Janko bol vždy lepší a tak ma preto po čase táto loptová hra pomaly prestala baviť. Janko to dotiahol až medzi dorastencov.

.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
(úryvok)
foto a.a.