PANDORA

Vyšiel som po Sládkovičovej ulici pred Klopačkou známymi schodmi popri budove Leteckých opravovní, na ktorých v noci postávajú hlúčiky huličov trávy a po pár tajomných schodoch som vošiel krásne kovanou bránou popri čiernom anjelovi od umeleckého kováča Fizélyho do evanjelického cintorína. Spomenul som si, že moja celkom prvá poviedka “Sneh z konca prázdnin”, ktorú som mal uverejnenú v Novom slove mladých keď som mal sedemnásť rokov, bola práve o tom, ako mladá zaľúbená dvojica kráča snehom ku hrobu Maríny Pischlovej Gerszóovej.

Teraz však bola jeseň a v hĺbke podo mnou sa mestom kľukatila mätež Salamandrového sprievodu, jeho predchodcom bol karnevalový Valetantský sprievod študentov, ktorí sa lúčili so Štiavnicou – magickým a romantickým mestom svojich štúdií. Boli to študenti zo všetkých kútov nielen našej krajiny, ale aj z celej Európy. Na evanjelické Lýceum hore na Trojici, kde učil literatúru Pavel Dobšinský, napríklad chodili študenti Sándor Petófi i Andrej Braxaroris, ale aj študent Alexander Ashbót, ktorý sa oveľa neskôr stal za Veľkou mlákou generálom v armáde Abraháma Lincolna.

V cintoríne horelo len pár sviečok pri hroboch maďarských profesorov. Opúšťal som Štiavnicu, tak som sa ešte išiel rozlúčiť s Marínou. Chvíľu som postál pri jej hrobe, hlavou mi preletelo naozaj všeličo.

Úbohá Marína, naša najväčšia ľúbostná múza to nemala ľahké. Aj po odmietnutí Sládkoviča a po jej vydaji za pernikára Gerszu stále Andreja Braxatorisa milovala a až do svojej smrti si uchovávala jeho listy. Všetky jej deti zomreli v mladom veku. Preto rozdávala zadarmo deťom perníky jej muža. Ľudia vraveli, že po tom, ako Marína spadla na jar do tajchu Klinger, (šepkalo sa o jej pokuse o samovraždu, zachránil ju starý Mojička) sa vraj pomiatla na rozume. Utiahla sa do seba a skoro vôbec nevychádzala von. Po Maríninom pohrebe prišiel jediný jej ešte žijúci syn Karol z Budapesti do domu, kde bývala. Majiteľ domu sa ho spýtal, čo si želá. Karol odpovedal, že sa prišiel odobrať od toho domu. O niekoľko dní na to sa zastrelil…

Južnou bránou cintorína vošla mladá dvojica a zastavili sa tiež pri Marínom hrobe. (Dodnes mi nie je celkom jasné, prečo je napravo od skutočného Maríninho hrobu aj jej ďalší symbolický hrob, ktorý dala postaviť Matica slovenská koncom sedemdesiatych rokov.) Chytili sa za ruky a hľadeli na obelisk, lúštiac nápis na ňom. Odišiel som radšej trocha vyššie, aby som ich nerušil.

– Maria Gerszó, geboren in Maria Pischl, – prečítal on a pokračoval: – Ja som si niekedy myslel, že Sládkovič si Marínu len vymyslel. A ona tu je naozaj pochovaná…

Nechcelo sa mi počúvať ich, preto som vyšiel ešte vyššie a posadil som sa na lavičku pri hrobe, kde bola socha kľačiaceho malého chlapca so školskou taškou, ktorý nemal hlavu, asi mu ju ktosi odrazil.

Po chvíli som však zospodu začul stále silnejúci hovor. Zbystril som pozornosť a s napätím som som zvyšujúcu sa kadenciu ženského hlasu:
– Tak tebe nestačí, že ten náš príšerný penzión nemal v cene raňajky, ešte stratíš aj kľúče od auta! Nakoniec ma vytiahneš hladnú sem a ukazuješ mi nejaké romantické bludy! Ja neviem, načo som si vlastne brala takéhoto mamľasa!
A mužský hlas jej pokojne odpovedal: 
– Hm, musím porozmýšľať. Žeby kvôli peniazom?

Stuhol som na svojom mieste pri plote a nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať.Toto som naozaj nemusel počuť. Takémuto stavu sa hovorí „zmiešané pocity“…

…A v tej chvíli som sa prebudil, nechápavo som hľadel škárou v rolete okna na bledé svetlo noci a až po chvíli som si celý spotený s prekvapením uvedomil, že sa mi to všetko len snívalo…

.:.
Anton Pižurný
(Toto sa mi naozaj stalo o pol tretej v noci, 19. februára 2018, foto autor)