PANDORA

V našej obývačke bola najkrajším kusom nábytku veľká vitrína, ktorú vyrobil ešte otcov starý otec, mal svoju stolársku dielňu vo Viedni. Bola z orechového dreva s krásnym vzorom naspodku a so sklenenými dvierkami v strede a na bokoch. Tie na bokoch mali sklo zahnuté v oblúkoch, naši ma na to vždy upozorňovali, aby som dával pozor, lebo keby sa rozbili, už by to vraj nikto nevedel opraviť.

Boli v nej rôzne brúsené vázy, poháre, porcelánový riad a šálky. Uprostred stál kráľ pohárov. Bol to veľký dôstojný pohár na vysokej stopke, zakončený fialovo bordovým kalichom, v ktorom boli vybrúsené rôzne antické motívy. Bol to pohár, z ktorého mohol piť len náš otec, aj to iba pri veľkých príležitostiach, ako boli oslavy narodenín, alebo na Vianoce. Obsah vitríny mama len občas vybrala, utrela prach a opatrne ich pokládla naspäť. Vpravo dolu bola vo vitríne kazeta so striebornými príbormi, tie sa tiež vyberali len na vzácne chvíle a mama ich so sestrami občas leštila takou ružovou vatou, ktorá zvláštne voňala.

Raz som v jej spodnej časti našiel veľké staré stolové hodiny. Boli tiež z dreva a čísla na ciferníku a ručičky mali ako pozlátené. Naťahovali sa kľúčikom. Otočil som ich a na zadnej strane som našiel malé dvierka. Keď som ich otvoril, ukázal sa tajomný svet mechanizmu hodín, ozubené kolieska, strunky. Vpredu boli malé kladivká s gumenými hlavičkami. Pod kolieskami ležal kľúč. Vsunul som ho opatrne do dierky vpredu a zopárkrát som ním zakrútil. V tej chvíli sa ozval zvláštny jemný škripot a zaznelo zvláštne zvonenie. Otočil som znova hodiny a videl som, ako sa vo vnútri krútia ozubené kolieska a malé kladivká udierajú o dlhé rezonujúce tyčky. To bolo to zvonenie. Nadchýňal som sa tým dosť dlho, keď odrazu hodiny z ničoho nič zastali. Pokrútil som znova kľúčom až celkom na doraz, ale nič. Chytil som jemne do prstov kladivká a zdvihol som ich. Hodiny sa rozbehli a kladivká znova zacvendžali.
Pozrel som sa hlbšie do ich vnútra a našiel som tam nádherné malé farebné kartičky – obrázky. Boli na nich ľudia, domy, morské živočíchy a keď som nimi pokrútil, vyzerali ako živé, akoby sa hýbali. Boli tam aj v jemnom papieriku zabalené žiletky.

Často som potom otváral dvierka na tých starých hodinách, naťahoval som ich a prezeral som si obrázky, kým kladivká udierali do tyčiek, ktoré cvendžali.

Aj náš život sa skladá z krásnych farebných obrázkov v starých hodinách, ktoré sa raz navždy zastavia…

.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
foto a.a.