PANDORA

Rodičia sa raz rozhodli pre zahraničnú dovolenku. To znamenalo, že opustíme našu krajinu a pôjdeme kamsi za naše hranice. Zaznelo meno „Balaton“ a tak som vedel, že to bude Maďarsko.

A tak sa aj stalo. Bývali sme v Siófoku, kde mali úžasné automaty na malinovky vo vrecúškach. Po prvýkrát som sa stretol s takým niečím a veru celkom slušnú kopu drobných forintov som do nich nahádzal, hoci som už ani nevládal vypiť ich.
V Siófoku sedel v tieni stromu mladý chalan, ktorý uhlíkom kreslil za forinty portréty ľudí. Nechcel som, ale sestry ma ukecali a tak svoj portrét na žltom papieri mám dodnes.

Zovšadiaľ znel hit „Ajaj fekete vonat“ a ja som neďaleko pláže objavil stánok s langošmi, ale takými, aké nerobila ani naša suseda Agneš néni. Boli obrovské, voňavé a takú chuť som dodnes už nikde nenašiel. To bola teda moja hlavná poživeň pri Balatone: vrecúškové malinovky a lángoše.

Veľké sklamanie som však zažil, keď som konečne mohol vojsť do slávnych vôd Balatonu. Páčilo sa mi, že tam bolo tak veľa vody, že niekde ani nebolo vidieť na druhú stranu. Ale keď som sa v nej brodil, dlho som nemohol nájsť vodu hlbšiu ako kúsok nad kolená.
Ľudí tam bolo hlava na hlave. Starí, mladí, tuční aj chudí. Bolo to inakšie ako na našom obľúbenom Počúvadle. Ľudia mali pestrofarebné deky celkom pri vode a horúčava bola niekedy taká veľká, že ak ľudia nemali slamené klobúky, dávali si na hlavy vreckovky, aby nedostali ten úpal.

Aj jeden ujko tak urobil. Sedel si spokojne na svojej kockovanej deke, usmieval sa na celý svet, na hlave mal vreckovku s uzlíkmi v rohoch, aby mu lepšie držala. Pohľad mi skĺzol nižšie a vtedy som si všimol, že mu z veľkých trenírok niečo trčí. Boli to jeho vajká. Mal na nich dlhé sivé chlpy. Zbadal, že sa na neho dívam, usmial sa na mňa a zakýval mi. Nevedel som, čo mám robiť. Rozbehol som sa popri ňom a plesol som sa do plytkej vody Balatonu, až ma zabolelo brucho a zachvátil ma kŕč smiechu…

.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka