PANDORA

SPOMIENKA NA KMECIAKA (3)
(V Sedláčkovom parku)

Ivan Kmeco bol zamestnaný ako kurič. Prvé písmenko v tomto jeho povolaní by sa pokojne mohlo zameniť aj na “b”, pretože vedel osloviť neznámych ľudí svojou naoko insitnou charizmou len preto, aby ich motivoval k zamysleniu sa nad tým, či všetko v našej spoločnosti je v poriadku. Jediná báseň, ktorú si od neho zo začiatku osemdesiatych rokov pamätám (venoval mi ju naklepanú písacím strojom) bolo “Blues o nočnom zametačovi Mikym”, ktorý bol jedným z jeho inšpiračných zdrojov.

Boli to naozaj nezabudnuteľné chvíle, keď sme sedávali uprostred noci na lavičke (vtedy sa ešte sedávalo normálne, nie na operadle a s nohami na sedacej časti lavičky, ako to dnes robia mladí) v parčíku pri jednej z hlavných ulíc, ktorú obyvatelia vždy, aj za socializmu volali “Masaryčka”, debatovali sme o poézii, o babách, o hudbe. Ivanovým obľúbeným autorom nebol samozrejme nikto iný než Antoine de Saint Exupéry, ja som inklinoval k Rimbaudovi a k Josefovi Kainarovi, či Václavu Hraběmu. V istom roku sa mi do Žiliny podarilo privábiť aj spisovateľa a filozofa Miloša Žiaka a hudobníka Mariana Jaslovského.

Raz sme sedeli v Sedláčkovom parku (tam, kde bol neskôr Prior) na zemi viacerí v kruhu, bola tam s nami Táňa, Marián Pecko, Jaro Rýzek a ďalší, kolovala fľaša, Ivan hral na gitaru, neboli sme nijako zvlášť hluční, keď sa z tmy vynoril ostrý lúč svetla baterky a výkrik: ”Čo tu robíte?!”. Boli to príslušníci Verejnej bezpečnosti (VB), dnes Polícia. VB mala vtedy dosť veľké právomoci, napríklad hocikedy bezdôvodne legitimovali osoby, ktoré sa im nepáčili a ak mal niekto dlhé vlasy a na fotografii v Občianskom preukaze (OP, boli to také malé červené knižtičky s viacerými stranami) krátke, donútili ho ísť sa ostrihať k holičovi. Ale najťažším priestupkom pre nich bolo vtedy, ak niekto nemal v OP pečiatku s potvrdením zamestnávateľa. Volalo sa to “príživníctvo”, bol na to paragraf 223.

Všetci sme sa museli postaviť a legitimovať sa. OP musel mať každý pri sebe. Vytiahli sme teda všetci svoje “občianske”, policajti nám najskôr baterkou zasvietili do tváre a potom do OP. Ja som mal vtedy v OP pečiatku, ktorá potvrdzovala, že som študentom Knihovníctva v Bratislave. “Čo tu robíte?” – zručal na mňa menší z policajtov. “Som tu na návšteve u kamarátov”,- zahabkal som.”To máte teda pekných kamarátov!”.

Takto si skontrolovali všetkých. Keď sa na konci dostali až k Ivanovi zašomrali: “Á, tu máme známu firmu! No ukáž občiansky!”. Ivan im pokojne podal svoj preukaz totožnosti. “Toto má byť občiansky preukaz? Toto? Takýto šalát?!” – rozčuľovali sa nad pomerne úbohým stavom Ivanovho OP. Potom to prišlo: “Ha! A ty tu nemáš pečiatku zamestnávateľa! Ako je to možné?!” Policajti vtedy celkom samozrejme každému tykali.

A vtedy Ivan Kmeco s jeho povestným úsmevom roztiahol ruky v širokom geste a mierne teatrálne povedal: “Viete, páni príslušníci, v tejto náborovej oblasti pre mňa momentálne nie je miesto”. Krv mi stuhla v žilách. Čakal som, že vyriahnu obušky a Ivana zmlátia.

Namiesto toho, však príslušníci VB pozreli prekvapene jeden na druhého, chvíľu nehybne stáli (asi premýšľali) a potom bez slova odišli.

Dodnes mi je záhadou, čo im vtedy prebehlo mysľou. Ivan Kmeco, posielame pozdravy tam Hore, kde určite tiež krásne spievajú veľryby!

.:.
Anton Pižurný
12. marec 2018