PANDORA

KU DŇU UČITEĽOV

Chodili sme na Základnú školu, ktorá mala 9. ročníkov. Do našej triedy chodili aj deti z okolitých dedín a majerov. Jedným z nich bol aj Ondrej, írečitý chlapčisko, urastený, so zvláštnym nosovým zafarbením hlasu.

Jedného dňa, keď odpovedal pri tabuli, si ho súdružka učiteľka zavolala bližšie. Pozorne mu hľadela na hlavu. Nakoniec vstala a celkom zblízka sa mu pozerala kamsi do tváre.
– Ondrej! A čo to tu máš??

Náš Ondrej zahabkal, ošíval sa. Súdružka učiteľka ho zobrala na chvíľu von z triedy. Potom sa vrátili, Ondrej si vzal tašku a odišiel. Jeden deň nebol v škole. Potom prišiel s kyticou kvetov, ktoré dal súdružke učiteľke, povedal „Ďakujem“ a spokojne sa usadil do svojej lavice. Pani učiteľka sa usmiala a vyučovanie sa začalo.
Cez prestávku sme boli už všetci veľmi zvedaví, čo to vlastne všetko malo znamenať. Ondrej spočiatku veľmi nechcel, ale nakoniec všetko priznal. Hral sa totiž doma s fazuľami a jednu si strčil do nosa. Vošla však príliš hlboko, až sa mu nedala vybrať. Nikomu nič nepovedal a nechal to tak.

Pri tom jeho skúšaní si však súdružka učiteľka všimla v Ondrejovom nose (mimochodom, celkom úctyhodných rozmerov), že tam niečo má. Niečo malé, zelené. A bola to veru tá fazuľa, ktorej bolo v Ondrejovom nose dobre, tak začala klíčiť…

Ondrej nám toto všetko s nadšením povyprával, aj ako potom boli u doktora, ktorý mu fazuľu vybral. A potom povedal vetu, ktorú si pamätám dodnes.
– Ja som veľmi vďačný našej súdružke učiteľke, lebo keby som nešiel k doktorovi, jedného dňa by som bol vykríkol a umrel…

.:.
(c) Anton Pižurný
BIELA SKRINKA