PANDORA

Mali sme sladkých sedemnásť, študoval som v Banskej Štiavnici na Gymnáziu a ona tamtiež na Chemickej škole.

V tom starobylom študentskom mestečku, ktoré si našťastie až dodnes uchovalo niektoré svoje tajomstvá, sme tiež žili ako veselá cháska študentská, ktorej zábava sa však len zďaleka podobala tej, keď tu študovali hoci Petófi a Braxatoris, keď sa po Trotuári prechádzali Botto s Dobšinským.

Bola zvláštne krásna, bola Češka a volala sa Vladena. Spolužiaci sa o nej vyjadrovali uznanlivo, ale vlastne sme ani poriadne nevedeli, či s niekým chodí.

Jedného vlhkého májového večera som ju zbadal v meste pri „Hríbe“. Čakal som na svoj posledný autobus oproti Slovenskému kostolu. Práve sa skončilo jedno z našich mnohých pivných posedení v Metropole, keď som ju zbadal. Pomalým krokom sa vybrala „poza Hríba“ hore Dolnou Ružovou.

Autobus – neautobus, akási neznáma sila ma začala ťahať tým smerom. Kostrbato som našľapoval po dlaždiciach stále stúpajúcej cesty. Vladena mala svoj rytmus, pomaly sa posúvala kľukatou cestou, pod ktorou svietili svetlá starobylého baníckeho mestečka. Pred každou zákrutou sa na chvíľu zastavila a letmo sa obzrela. Vtedy som vždy stuhol a zastavoval sa mi dych.

Pomaly sme sa dostali až nad Botanickú záhradu so Sládkovičovou bustou. V duchu som si predstavoval s Vladenou všetko možné, radšej ani nechcite vedieť čo. Tajomné tiene sa nám stlali pri nohách a voňavá noc toho sľubovala nadmieru.

Poslednýkrát sa zastavila pred domčekom, v ktorom bývala na priváte. Pozrela sa smerom ku mne. Veľavýznamne. Aspoň mne sa to tak zdalo. V tej chvíli by sa vo mne nebol krvi dorezal. V tieni stromu som sa ani nepohol.

Sklonila hlavu a vošla dnu. Keď som znova lapil dych, tíško som sa prikradol k jej oknu a opatrne som nakukol. Už ležala v posteli, mala zažatú malú nočnú lampičku a čítala. Ten pohľad na ňu v nočnej košeli bol taký nádherný, až mi srdce bilo ako na poplach.

Neviem, ako dlho som tam stál prikrčený pod oknom. V mojej fantázii vírilo množstvo predstáv. Premýšľal som, čo by sa asi stalo, ak by som jej zaklopal na dvere. Ale na to som jednoducho nemal odvahu.

Čas sa nádherne vliekol ako lenivá nočná rieka túžby. Potom však odrazu zhasla lampičku a všetko sa ponorilo do tmy. Stál som tam, plný poézie, vychutnával som si nádej i sklamanie zmiešané v jednom pohári pod teplučkou nočnou oblohou.

…Takto skončila moja púť za láskou, za romancou, ktorá sa nikdy nestala a možno práve preto mi dodnes tak príjemne blúdi pamäťou…

.:.

Anton Pižurný

17.mája 2018 (3:56)

foto Banskej Štiavnice Tomáš Mlynárik