PANDORA

…Železničné stanice sú prestupnými ostrovmi mnohých duší, ktoré poletujú v tomto našom mikrosvete, v ktorom sa zubami nechtami ešte držíme, aj keď nás rodí a znova zabíja. Mojej duši námorníka sa dobre pristáva a odchádza z ich dočasných prístavov.

…Prišiel som nakoniec až k železničnej stanici v Banskej Bystrici. Napadla mi báseň môjho obľúbeného českého básnika Václava Hraběho:

Září dlouhonohé září

bílá jablka pod nohama

lancknechtů kteří se vracejí
Jó děvče mé pojď za armádou

Na nebi labutě z terylénu

Tolik vlaků

tolik dlouhých vlaků a z žádného

se nevidím vystupovat
Kdybys mě náhodou viděla
bezradně bloumat po perónu

podej mi o tom urychleně zprávu
a snaž se mi nelhat
(neboť ani ta nejpomalejší tramvaj

nejezdí věčně)

Ostatně

vždycky jsem zastával názor
že tak jako v jiných katedrálách i na nádraží

by měly být instalovány

varhany

          Neďaleko železničnej je aj autobusová stanica, ktorá má v talóne tiež mnoho mikropríbehov. Spomínam si na Mikiho. Pred časom som tam na lavičke uvidel sedieť veľkého bradatého muža, ktorý sa vyhrieval na jednom nástupisku. Keď som išiel okolo neho, slušne sa ma opýtal, či nemám nejaké drobné. Pozrel som sa neho, chvíľu som rozmýšľal a povedal som mu, nech počká. Išiel som do neďalekého stánku, kúpil som rožky a salámu, fľašu vína a vrátil som sa k nemu.

Posadil som sa a ponúkol som ho. On ma ponúkol marskou a začali sme sa rozprávať. Nad nami sa smerom k nadjazdu presúvala ťažká lokomotíva. Miki na ňu ukázal a povedal, že kedysi na takej jazdieval. Hovoril s láskou o nej, popísal mi všetky podrobnosti fungovania. Ja som mu potom vylial svoje srdce, Miki sa usmial a povedal, že za všetko si môžem sám a že kým sa mi nepodarí na všetko zabudnúť, budem sa trápiť ďalej.

           Nechápal som spočiatku, prečo by som mal na to zabudnúť, takmer som sa urazil. Miki hodil rukou a hľadel ďalej na trať. Keď som ho neskôr znova uvidel na tej lavičke, spoznal ma, zakýval mi, zašiel som znova do stánku a opäť sme debatovali. Bol som rád, že je stále tam, že je ochotný načúvať mojim výlevom. Skamarátili sme sa. Jedného dňa som znova išiel okolo, ale Mikiho lavička bola prázdna. Mikiho nikde nebolo.

Neskôr som sa dozvedel, že ho v bitke zabili skíni…

.:. Anton Pižurný

Zlatá skrinka a La Reunion

(úryvok v rukopisu)