Oceánom blúdia oblačné tiene.
Plynulo prejdú z mora na breh.
Večná je voda. Obmýva to popálené.
Nedá sa povedať len nahé „nech“.
Nedá sa necítiť. Žena je zázrak.
A mužské ego je iba klam.
Zbrane sú zložené. Čistí sa zrak.
A krehké slovíčka viac nepolám.
Oheň a voda. Oba sú v dieťati.
Ten nový človek vyklíčil z nás.
Čo žene dáš, to stonásobne vráti.
Ale ak nedáš nič, mŕtvy je čas.
Vlny sú strmé. Nežné i kruté.
Na breh sa ukladá i to, čo bolelo.
Zo sĺz sú vlny a z krokov púte.
Na sopke sneh. V nás krídla anjelov.
.:.
(ap, autorské čítanie)
Celá debata | RSS tejto debaty