Na našom dvore vedľa záhrady sa tmolil kŕdeľ sliepok. Keď som bol chlapec, boli to moje kamošky. Pravidelne som ich navštevoval a hádzal som im zrno z veľkého vreca. Ale najviac som si obľúbil jednu takú strakatú, ktorej som dal – neviem prečo – meno Katka. Tá keď ma zbadala ešte za plotom, hneď bežala ku mne. Nabral som si trocha zrna do dlane a ona mi z nej pekne spôsobne zobala. Zdvihla hlavu, pozrela sa na mňa, žmurkla, zakývala lalokmi zboka nabok a zob, zob. Rozumeli sme si. Bolo to aj vidieť, lebo Katka bola zo všetkých sliepok najtučnejšia.
Istý čas mali aj kohúta. Bol to biely krásavec, ale riadny zlostník. Všetci sa ho báli. Na každého skákal. Mne už tiež riadne liezol na nervy a preto som si vymyslel súboj s ním. Nastrčil som pravú nohu, na ktorej som mal pevné nohavice a veľkú topánku. Kohút to bral ako výzvu na súboj. Zatrepotal krídlami, vyskočil mi na nohu, kľuval mi do nej zobákom a zatínal ostrohami. Nebolelo ma to a vysmieval som sa z jeho zlosti. On to vedel a to ho rozzúrilo ešte viac. Nepríčetne zakikiríkal a vyskočil vysoko, takmer mi trafil do tváre. Vtedy som sa nahneval a kopol som do neho. Zadunelo to a kohút odletel nabok. Tam chvíľu premýšľal, čo robiť, potom pohŕdavo spustil krídla, pokrútil hlavou a pobral sa kurizovať sliepkam.
Katka ho neznášala a stále keď išiel po nej (ako po druhých sliepkach, ktoré už mali z neho nájazdov vytrhané pierka na holých ružových zadkoch), spustila si jedno krídlo po zem a robila sa ochrnutá. Toto väčšinou zabralo a náš milý kokaš sa obzeral po ďalšej obeti. Ak nie, Katka sa rozbehla ku mne, hľadala ochranu. Mal som ju rád, hoci mama vravela, že nie je dobrá nosnica.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
Celá debata | RSS tejto debaty