So sliepkami som bol už taký kamarát, že som raz dokonca vliezol do kurína, učupil som sa ku nim, ako sedeli na bidielkach a spolu sme hľadeli von. Nevadilo mi, že slepačie hovienka boli všade (neskôr som sa dozvedel, že moja sestra ich ako malá jedávala a ja som si zase nad svojou postieľkou do múra vyškriabal diery, keď som jedol omietku), chvíľu sme tam spolu boli a mal som pocit, že sme „jedna banda“. Potom ma však akosi začala svrbieť hlava, ukázal som to mame, tá sa nahnevala a povedala, že sú to vši od sliepok. Hneď mi išla umyť hlavu takým odporným šampónom, ale odvtedy som už do kurína nevliezol.
Istý čas sme mali aj barančeky. Boli to krásne zvieratká, ale s nimi sa akosi nedalo skamarátiť, darmo som im ponúkal zelené konáriky, či listy. Zobrali si to až potom, keď som im to nechal na zemi. Zvlášť som si obľúbil jedného takého sivého, s veľmi smutným pohľadom. Ten sa mi aspoň občas dal pohladkať. Raz som ho videl pri plote našej záhrady do parku s kaštieľom. Neviem, čo mu bolo, ale stále a stále vrážal hlavou do plota, akoby chcel utiecť. Nakoniec sa doslova hádzal o pletivo. Neviem, či to bola jeho túžba po slobode, alebo sa niečoho naľakal.
Ako sa naše barančeky pominuli, to neviem, ale po čase sa v našej obývačke objavili pekné biele baranie kožušinky, položené na pohovke. Boli veľmi príjemné na dotyk a často som ich hladkal. Len jednu, takú peknú, sivú položili na zem. Nikdy som sa neopýtal, či je to z toho môjho barančeka…
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
foto a.a.
Celá debata | RSS tejto debaty