PANDORA

Senecké Tesco je dosť známe aj pre mimobratislavských zákazníkov, najmä pre vodičov, pretože je pred ním veľké pohodlné parkovisko. Pre mňa je zaujímavé aj tým, že som v ňom už viackrát stretol známych naozaj z celého Slovenska, ktorých som roky nevidel. Aj my sme sa tam vybrali v piatok na predvíkendový nákup.

Keď sme nakúpili, odobrali sme sa ku pokladniciam. Všade boli rady, ľudia s plnými hlbokými vozíkmi. Zo všetkých pokladní nefungovali tri. S nádejou som rýchlo priklusal k jednej, kde bolo málo ľudí. „Táto je už zatvorená“ – zvolala zúfalo zrazu slečna za pokladňou. „Musím ísť na záchod. Som tu už od rána!“

Istý pán to komentoval: „Toľko pokladní a štyri nefungujú!“. Pani za ním skonštatovala: „Teda vás by som nechcela mať doma“. Pán sa ohradil: „Dnes je piatok poobede, vedeli, že ľudia si prídu nakupovať na víkend, tak sa mali na to pripraviť!“

Pani len pokrútila hlavou a útrpne sa usmiala: „Skúste si to vy, za pár euro celé dni sedieť za pokladňou.“

– „Tak, ak na to nemajú, nech to tu zavrú!“

Konečne sme vyšli aj my so svojim nákupom a pomaly sme, obťažkaní taškami kráčali ku koncu parkoviska. Je tam betónová lavička, na ktorej zvyknú sedávať ľudia, „sociálne slabučkí“. Aj dnes na nej sedeli muž a žena. Žena bola riadne hlučná, na tvári mala riadny monokel a v ruke fľašu jabĺčkového vína. Keďže sa hladina jej zvukového prejavu stále stupňovala, pozreli sme sa ich smerom.

„A neznášam, keď ma stále nejakí debili očumujú!“ – zakričala smerom k nám.

„A ja zase neznášam, keď na mňa niekto huláka,“ povedal som polohlasom, pretože som si nebol istý, aké by to malo pokračovanie.

„Tak nech nekričí, ak nechce, aby si ju ľudia všímali“, skonštatovala moja priateľka.

Chvalabohu, zdá sa, že obdobie výpekov, ktoré nás občas privádzalo do bodu varu, už pomaly končí…

.:.

Anton Pižurný