Náš televízor sa vyznačoval aj tou vlastnosťou, že hocikedy sa v ňom stratil obraz. Vtedy bolo treba k nemu prísť, riadne ho udrieť na isté miesto na boku a obraz znova naskočil. Väčšinou na to používali mňa. Televízor bol už tak vycvičený, že niekedy stačilo len vstať a podísť k nemu či udrieť nohou o dlážku a bolo to vybavené. Neskôr som to riešil tak, že som […]

Do jasličiek ma vozievali vo veľkom bielom kočíku. Pri kostole Svätého Jakuba sme sa vždy zastavili, pretože sa tam tvorila pekná ozvena. Vtedy som zvolal z kočíka našu obľúbenú pesničku “Zuzanooo” a od múrov kostola sa mi pekne odrazilo: “ooo”. Ale na jasličky mám aj jednu vážnu spomienku. Utekal som raz zo záhrady dovnútra a na troch schodoch pred dverami som sa […]

Mojou najlepšou kamarátkou bola Dianka. Jej mama bola pani učiteľkou a prísnou. Učila slovenčinu. Naše rodiny sa priatelili a často sme chodievali na návštevu my ku nim, alebo oni k nám. S Diankou som sa často hrával nielen v parku (keby naši rodičia tak vedeli o našich hrách „na doktorov“, asi by sa im to celkom nepáčilo), až ju môj otec ju začal volať […]

Stromy sú živé tvory. Ani strom nie je vec. Ak začnú píliť strom, keď sa do jeho tela zahryznú zuby píly, alebo jeho tepny pretnú sekerou, poranený vyšle poplašné signály, ktoré zachytia jeho drevení bratia. Stromy majú svoje korene, ako prsty vnorené do matky Zeme, z ktorej berú svoju silu, pijú vlahu z neba, prúdi s živicou ich tepnami až do vlásočníc listov a […]

Viete, prečo je tak veľa hríbov? Veď včera hovorili v telke, že Mochovce nie sú v poriadku! .:. 😀

E F E M É R Y Každý deň sa učím, že všetko tu je dočasné, a je mi preto na smiech to večné čvachtavé pachtenie sa po mizivom marive, ktoré ničím nenaplní hroby, iba pozostalým uberie z nádeje, že svet mohol byť krajším… .:. (text a foto Anton Pižurný)