PANDORA

Mojou najlepšou kamarátkou bola Dianka. Jej mama bola pani učiteľkou a prísnou. Učila slovenčinu. Naše rodiny sa priatelili a často sme chodievali na návštevu my ku nim, alebo oni k nám. S Diankou som sa často hrával nielen v parku (keby naši rodičia tak vedeli o našich hrách „na doktorov“, asi by sa im to celkom nepáčilo), až ju môj otec ju začal volať „Nevestička“.

Moja mama bola tajomníčkou Matice slovenskej, ktorá každý rok organizovala legendárne Matičné plesy. Ešte sme boli len prváci, ale naše mamy vymysleli, že na plese budeme otvárať program. Vybrala sa pesnička a začalo sa nacvičovať. Sestry mi vybrali aj kostým, bielu košeľu, modré nohavice. Na hrdlo mi uviazali veľkú vyšívanú mašľu. Hanbil som sa, ale keď mi sľúbili, že ma zoberú do cukrárne a na večeru budú lángoše, tréma opadla.

Na veľkom pódiu Kultúrneho domu v Želiezovciach sa rozhrnula opona, ľudia zatlieskali. Stáli sme tam my dvaja s Diankou a držali sme sa za ruky. Pozreli sme sa na seba, trikrát si odrátali a spustili sme:
– Po nábreží koník beží, koník vraný, skadiaľže si šuhajíčok maľovaný?, spievala Dianka a ja som pozeral do hľadiska. Bolo tam skoro celé mestečko a mne začalo vysychať v krku.
– Skadiaľ som stadiaľ som, slovenského rodu som, duša mója, nakoniec som smelo spustil.
– Z tej jedličky dve hrdličky na tú lúčku, podajže mi moja milá, podaj rúčku, – začal som druhú slohu.
– Rúčku ti podávam, tebe verný zostávam (tu sme sa pozreli na seba, ja som zaspieval „verný“, Dianka „verná“) a dokončili sme dvojhlasne,
– Duša mója…

Zožali sme obrovský potlesk na otvorenej scéne a ja som vtedy po prvýkrát pocítil tú „slávu vo svetlách reflektorov“. Cukráreň a langoše boli až na druhý deň, ale ja som si už vtedy zaumienil, že sa stanem spevákom.

.:.

Anton Pižurný

Biela skrinka

Chlapci zo Schubertovej ulice

foto archív autora