Raz som ešte ako študent v Banskej Štiavnici po príjemne strávenom večeri v Metropole kráčal dolu týmto vtedy smutným a sivým mestom na autobusovú zastávku. Úžasné paláce tíško trpeli pod chladnými bičmi dažďa a kusy ich omietky sa zosúvali do histórie, ako napadnuté leprou. Áno bola to lepra ľahostajnosti, pre ktorú bolo dôležitejšie „budovanie svetlých zajtrajškov“, než sa starať o „starie rárohy“.
Moja príjemne depresívna nočná prechádzka popri Pomníku padlých s partizánom a pionierkou, kde pôvodne stála socha honvéda s vytaseným mečom bola prerušená, keď som zbadal sedieť na múriku pri dome posledného štiavnického rabína kamaráta Cigáňa, skvelého huslistu Pištu Virága, bývalého primáša. Poznali sme sa už dlhšie, občas sme spolu podebatovali pri fľaške vína. Aj teraz mal pri sebe dve fľaše a husle. Pozdravili sme sa a prisadol som si ku nemu. Podal mi fľašu, s ktorej som si mocne potiahol, potom si pod bradu vložil husle a potiahol slákom. Nočnou Štiavnicou plynuli clivé tóny a mne do žíl vchádzala zvláštna nostalgia. Zaleskli sa nám oči.
– Počuj, Pišta a poznáš ty vôbec noty? – napadlo mi.
– Ej veru nepoznám, pán môj.
– No a ako potom vieš, či nehráš falošne?
Usmial sa, zložil husle, odpil si z fľaše a naklonil sa ku mne:
– Ja keď hrám, dívam sa človeku do očí a viem, či dobre hrám...
.:.
Anton Pižurný
úryvok z rukopisu „Teľacie roky“
Celá debata | RSS tejto debaty