Mojou obľúbenou knižkou bola aj „Keď bol Paľko sám na svete“ od Jensa Sigsgaarda. Paľko sa raz zobudil a zistil, že je na svete celkom sám. Najprv sa mu to páčilo, lebo mohol robiť, čo sa mu len zachcelo. Potom však pochopil, že dobre mu je len medzi ľuďmi.
Občas som sa budieval s plačom. Snívalo sa mi niečo veľmi krásne (raz sa mi snívalo aj to, že viem lietať, stačilo len tak zvláštne zdvihnúť nohy), ale potom som sa prebudil a zistil som, že je to len sen a to mi prišlo veľmi ľúto. Raz som sa tiež takto zobudil a cítil som sa ako Paľko, keď bol sám na svete. Nikde nebolo nikoho. Sestry boli v škole, mama v robote a otec už nežil. Bolo mi veľmi smutno samému. Chodil som z kuchyne do izby, ale všade bolo len ticho.
Posadil som sa v obývačke na gauč. Odrazu som začul, ako niekto dýcha. Celkom zreteľne som počul dych blízko mňa. Najskôr som sa preľakol a kričal som, kto je tam. Keď sa nikto neukazoval a dýchanie pokračovalo, premkol ma strach a išiel som k nášmu veľkému zrkadlu, ktoré malo také dve bočné zrkadlá. Naklonil som ich k veľkému zrkadlu a ukázala sa moja podobizeň v mnohých odrazoch. Šepkal som si:
„Je nás veľa, nemusíme sa báť.“
Ale ten dych neprestával. Prehľadal som celú obývačku, nazrel som za televízor, za skriňu. Dokonca som otvoril aj perinák na gauči. Nikde
nikto. Nechápal som to, lebo ten dych som počul celkom jasne.
Po rokoch som bol pri hrobe svojich rodičov. Chvíľu som tam ticho stál, potom som si vzdychol a začal som zhlboka dýchať.
A usmial som sa…
.:.
(c) Anton Pižurný
Biela skrinka
Celá debata | RSS tejto debaty