PANDORA

BYTIE VO VLNÁCH
(BIELA SKRINKA – Anton Pižurný)

Autor sa v zbierke próz vracia, potichu a s bázňou (i s básňou), do krajiny, v ktorej nám všetkým bývalo najlepšie.

Obsahovo – nie formálne – táto zbierka spomienok odhaľuje autorovu tušenú, ale doteraz nie naplno prejavenú spätosť s tým, čo nás formuje a ukotvuje. Láskavo, lyricky a s citom loví z odchádzajúcej a znova prichádzajúcej pamäti vyblednuté, kolorované aj plnofarebné snímky stratenej a nachádzanej krajiny a nám sa v našej pamäti vynárajú naše spomienky a pritakávanie: áno, takto to bolo, toto som zažil, áno, toto poznám… čo je, mimochodom, najvyššia pocta pre autora a najkrajšia odmena pre čitateľa. Privoláva sebe a nám postavy jemu najdrahších ľudí (všimnime si krásny vzťah k mame do posledných chvíľ) a v dobrom nás núti zastaviť sa pri čítaní… a spomínať a porovnávať, na chvíľu si rozvinúť vlastné, takmer zabudnuté minihistórie a pididrámy… akí sme boli sami. Prečítajte si Epilóg o zrkadle – tam je to v celej kráse a stručnosti.

Formálne – nie obsahovo – ide o až dojímavo prísne zviazaný a disciplinovaný text, v ktorom akoby pôvodný prozaik vedome brzdil vrodeného poeta. Obkladá podmety a prísudky ako dobrý murár tehly maltou, tak úzkostlivo, aby nič neuniklo a stavba držala pohromade. Nenecháva sa unášať ornamentalizmami, samotný príbeh mu je nad jeho interpretáciou. Ale s rozkošou a ľahkosťou vyťahuje zo skrine reálie-kostlivcov, od Esky po Sputnik, a tým mi pripomína jednu z biblií môjho detstva (Vlado Bednár, Nebrnkaj mi na city).

Historicky – (u autora už možno pomaly vravieť o histórii 😊 ) – predstavuje prozaická zbierka príjemné vybočenie z jeho básnickej tvorby, ktoré dobre dopĺňa jeho poetický cyklus a približuje nám iný rozmer autorovho talentu a jeho úcty k Slovu.

Smutnokrásna správa o svete, ktorý bol síce sčasti mizerný, pokrytecký, nedokonalý a šedivý vo svojej dobovej klietke, ale obdarený, obzvláštnený a naplnený ľuďmi, ktorých sme mali úprimne radi (a oni nás) a ktorí nás už nikdy neopustia, lebo… Správa o svete, aký bol a ktorý dnes už nie je celkom náš, ale je pokračovaním toho, čo sa nám prihodilo (a čo k nemu raz prihodíme sami).

.:.
© Jaro Minárik
editor
Foto Laco Levický (Kniha „Biela skrinka Chlapci zo Schubertovej ulice“ – bola 27. októbra 2018 pokrstená v Želiezovciach, v kaštieli Esterházyovcov, kam chodieval Franz Schubert učiť kontesy hru na klavír. (Autor Bielej skrinky, zo Schubertovej ulice, do kaštieľa chodil do Škôlky)
href=“http://anton.blog.pravda.sk/files/2018/10/20181027_135704.jpg“>