Po celú noc svišťal vietor,
nemilosrdne tlačil do tyla
koruny stromov k zemi,
prudkými šľahmi lámal ich konáre,
z kríkov robil nahnevaných punkerov,
nadránom potom z rozkmásanej oblohy
spustil biče studeného dažďa.
Spomenul som si na moju mamu,
ako som ju videl so slzami v očiach
v nemých výčitkách, keď som sa niekedy
nadránom vrátil domov
so zlými ohníkmi v očiach
a s dušou roztrhanou na franforce.
Všetko sa však pominulo.
Na jej hrob dnes kladiem
živé kvety
a slzy v očiach mám ja.
Život je občas ako železná ruža,
ktorá síce nie je živá,
a nevonia,
ale ani nikdy
nezvädne.
.:.
Anton Pižurný
foto a.a.
Celá debata | RSS tejto debaty