PANDORA

Nuž, sedím teda v prvej lavici triedy 4.A. Gymnázia v Banskej Štiavnici pri dverách, výber témy sa mi napriek zdanlivej banálnosti zdá byť celkom inšpirujúcim, keďže práve počas oných prázdnin prehrmela ktorási z mojich lások (alebo – ako sa to už ľuďom, ktorí sa príliš ponoria do písania príbehov stáva – sa táto láska vôbec nekonala?) a teda ľahkým perom som formou scenára úprimne opísal krátky život študentského vzplanutia pod krídlami Amora. Keďže v tom čase som už ešte ako neplnoletý autor mal v Novom slove mladých uverejnenú prvú prózu – „mikropoviedku“ (tu sa tiež musím pristaviť, pretože chcem opísať pocity, aké sa ma zmocnili, keď som v periodiku s celoštátnou pôsobnosťou uvidel nad poviedkou uverejnené svoje meno, tak tieto niekoľkohodinové euforické pocity mi od tých čias nenahradilo už nič – a to som toho už pozažíval), so zadosťučinením som očakával verdikt pani M.

Osud chcel, že v deň, keď pani profesorka vracala vyhodnotené slohové práce, bol som práve u lekára. Teda priamo mi to nikdy nepovedala, ale spolužiaci mi presne reprodukovali jej odkaz, ktorý mi doteraz znie v záhyboch pamäte: „Odkážte pánovi spisovateľovi, že kto chce písať vo veľkom štýle, musí mať na to podklady!“

A bác! Zo slohu som dostal 5. Do dnešného dňa mi nie je celkom jasné, čo to znamená „mať podklady“. Ak pani M. preferovala svojich obľúbencov, ktorí sa vystierali nad jednotkami za „práce“ typu: „ … a potom sme sa vrátili celí veselí, lebo sme boli ako zmoknuté sliepky…“ za ich podklady, v jej ponímaní ich asi tvorili vedomosti typu, ktorý spisovateľ sa kedy narodil a aké ideologické kvality obsahovalo jeho dielo, musím sa priznať, že tieto podklady som (v tom čase pubescent, odchovaný na Kerouackovi, Salingerovi, Vonnegutovi a Kafkovi) asi naozaj nemal. V podstate to vlastne bola celkom logická reakcia, iba som v kútiku duše dúfal, že pani M. pochopí moje literárne „spiklenie“ s jej nesporným prehľadom, ale márne. Jej „spiklenectvo“, žiaľ, vykazovalo trocha odlišné atribúty a tento náš, mierne patologický a patový vzťah profesorky slovenčiny a začínajúceho literáta, sa udržal až do dnešných dní.

Na konci štvrtého ročníka mi chcela dať zo slovenčiny štvorku. Uhral som to na tri. Maturitnú prácu som napísal na jednotku. Po skúške vybehla za mnou na chodbu a hovorí mi: „Ja som vedela, že vo vás niečo je!“ – pozrel som sa na ňu, nepovedal som nič, išiel som na toalety, zapálil som si Marsku, vzal som kotúč toaletného papiera, slávnostne som si ho omotal okolo hlavy a pliec a išiel som na oslavu maturity do hotela Grand.

.:.
Anton Pižurný
Teľacie roky – pokračovanie Bielej skrinky