…V krátkom ex/kurze po dobových krčmách v Banskej Štiavnici môžeme pokračovať „U Kozáka“. Táto nálevňa sa vyznačovala tým, že ako jediná v tom čase sa nachádzala na poschodí. Situovaná bola medzi Fritzovým domom a domom Márie Pischlovej – Maríny Sládkovičovej. Až omnoho neskôr som sa dozvedel, že do tejto krčmy potajomky chodili podzemnými chodbami baníci až zo vzdialenej Novej šachty na Šobove.
Treba spomenúť aj „Cici bar“. Tento sa nachádzal v súčasnom „Banskom dome“ a okrem hotových jedál v prednej časti poskytoval skvelé tmavé priestory v zadnej časti, do ktorej sa vyšlo po niekoľkých schodíkoch. Neďaleko neho v samotnom srdci Štiavnice sa nachádzala populárna „Ryba“ (dnes je z nej pizzeria), – lahôdky „na stojáka“ u pána Totkoviča, kde okrem iných pochutín predávali na tú dobu veľkú atrakciu – dobré osúchy – langoše. A tu sme zaviedli novú tradíciu. Keď bolo pekne, kúpili sme si do papierových vrecúšok (tak sme to predsa videli v amerických filmoch) čučo – jablčné víno – „Krupinské zlato“ za osemnásť korún českosolventných (keď bolo viac peňazí, dokonca biely vermút, ten stál v tom čase tridsať korún) a popíjali sme ho na trhovisku neďaleko Osobitnej školy nad tajomnou budovou židovskej synagógy, ktorá slúžila namiesto obradov – na prevádzku Autoškoly! Dnes je tam malý pivovar s vynikajúcou reštauráciou. Od Trhoviska nebolo ďaleko k židovskému cintorínu. Veľmi zvláštne a mystické prostredie nás oslovovalo najviac spolu so Slavom B., študentom lesákom, ktorý si v tom čase privyrábal aj ako pomocná sila u vtedajšieho hrobára – legendárneho pána Káchu. Spomínam si, ako sme občas popíjali na truhlách a na pána hrobárove slávne výroky: Vaša smrť – naša radosť. Alebo: Ľudia mrite, šak neplním plán! Naše debaty sa teda (samozrejme aj zvlažované tekutinami) krútili najmä okolo tém života a smrti, ale aj dievčat a školy. Slavo, milovník prírody a všetkého ostatného, mal pochopenie aj pre moje básnické črevo a z tých čias sa dokonca zachovali zápalové krabičky, na ktoré sme písali svoje „hlboké myšlienky“, sediac na vandalmi otvorených hroboch. Slavo po svojej pestrej životnej ceste dnes je asi najznámejších štiavnickým bezdomovcom a tie časy si dobre pamätá. On bol práve jednou z tých „spriaznených duší“ nášho gympla, dokonca sme boli viacerí na jeho stužkovej, keďže im na nej hrala kapela nášho Petra. Bolo veru veselo.
Aby som aspoň čiastočne vyčerpávajúco doplnil zoznam vtedajších krčiem na konci sedemdesiatych rokov v Banskej Štiavnici, dolu ulicou ešte fungovalo zariadenie „U Peticov“, do Grandu povyše sme nechodievali), o ktorom sa tradovalo, že v ňom pred časom zabili akéhosi chlapa. Hneď vedľa v zelenom dome býval náš spolužiak, vzorný študent Janko J., avšak po čase ich dom „bol odkúpený“ štátom a dostali zaň „krásny byt na Drieňovej“. Neskôr v ňom sídlila Mestská knižnica a dnes je z neho luxusná kaviareň.
No a dostávame sa do dolnej časti mesta, kde sídlila ďalšia legenda „Fajka“. Keďže je skoro v každom meste krčma takto nazvaná, nechýbala ani v Štiavnici. Táto sa vyznačovala tou zvláštnosťou, že v nej boli strmé betónové schody, viedli na balkón, nachádzal sa priamo nad výčapom. A toto bola väčšinou práve platforma študentov. V zvláštnej symbióze tu žili štamgasti dospelí a chasou študentstva. Akoby tu prebleskovali ešte zvyšky dávnych študentských tradícií. Nuž, keby hrubé múry tejto budovy vedeli rozprávať…
.:.
Anton Pižurný
Teľacie roky – pokračovanie Bielej skrinky
Celá debata | RSS tejto debaty