PANDORA

AKO MARTIN K MARÍNE PRIŠIEL
(Stretnutie na Hrade)

V roku 2004 som v Banskej Štiavnici chodieval popri Fritzovom dome a aj povyše okolo domu, v ktorom kedysi bývala najväčšia múza slovenskej ľúbostnej literatúry – Marína Pischlová (autor poémy o nej Andrej Braxatois Sládkovič sa s ňou zoznámil, keď prišiel do Banskej Štiavnice z neďalekej Krupiny študovať na evanjelické Lýceum).
Mrzelo ma, že ani mnohí domáci Štiavničania nevedeli, že v tom dome žila Marína. Napadlo mi, že by bolo dobré umiestniť naň Maríne Pamätnú tabuľu.

Práve v tom čase redakcia denníka Pravda začala s novým projektom, ktorý spočíval v tom, že celá posledná strana novín bola vyhradená pre autorskú poviedku, ktorá bola písaná špeciálne pre tento denník a poviedku ilustroval známy výtvarník.

Oslovili aj mňa. Napísal som teda poviedku o tom, ako si istý známy politik prišiel do kamenárstva objednať svoj vlastný exkluzívny náhrobný obelisk. Dej sa odohrával v kamenárstve, ktoré malo názov „Mohyla“. Poviedka vyšla s ilustráciou, ktorej autorom bol známy výtvarník Martin Kellenberger. Zaujalo ho meno firmy a preto ho použil aj v ilustrácii: „Kamenárstvo Mohyla“.

Keď poviedka vyšla, o niekoľko dní na to som navštívil môjho priateľa (ktorý tiež predtým študoval v Banskej Štiavnici) Jána Mohylu, majiteľa kamenárstva v Krupine.
– No ahoj Jano, tak ako, čítal si?
Jano sa usmial a ukázal na stôl, kde ležala Pravda s mojou poviedkou a s ilustráciou Martina Kellenbergera.
– Tak čo povieš, máš takto celostranovú reklamu v najčítanejšom denníku po celom Slovensku a farebnú ilustráciu k tomu. A zadarmo!
– Tonko, povedz mi, čo potrebuješ?
– Vieš čo, mám takú myšlienku, že by sme v Štiavnici mohli na dom, kde bývala Marína, dať Pamätnú tabuľu.
– Dobre, dohodnuté.

O niekoľko dní sme na dome v Banskej Štiavnici kde bývala Marína, oproti Slovenskému kostolu a nad Fritzovým domom (Fritz venoval zadarmo jeho Ostrý vrch – Scharffenberg českému pátrovi Františkovi Jasmínovi Pergerovi na výstavbu unikátnej Kalvárie) slávnostne odhalili pamätnú tabuľu DOM MARÍNY aj s krátkym úryvkom z Braxatorisovej poémy. Bola z bieleho mramoru – bianco carrera a ako mi povedal Jano, kameň bol presne z toho istého lomu v Taliansku, ktorý použil aj slávny Michelangelo napríklad na sochu Dávida. Neskôr sme pod tabuľu umiestnili aj dnes už dobre známe „Zámky lásky“

No a potom (medzitým uplynulo štrnásť rokov) prišiel Mikuláš, roku pána 2018. Na výstavu na bratislavskom hrade ma pozval môj priateľ, výtvarník Štefan Polák Art, ktorého obraz „Chráňme ich sny“ sme použili na obal mojej prozaickej knižky „Biela skrinka“. V rámci spoločnej výstavy, venovanej pamiatke profesora Jozefa Jankoviča v Lapidáriu Hradu vystavovalo viacero výtvarníkov.

Priniesol som Štefanovi tri kusy mojej Bielej skrinky pre jeho mamu, syna a dcéru, do ktorých som im priamo tam napísal venovanie. Štefanova manželka Gabriela si knihy odložila do tašky a potom zbadala pána, ktorý stál neďaleko nás.
– Dovoľte, aby som vás zoznámila, toto je pán Kellenberger a toto je pán Pižurný.
V hlave mi okamžite naskočila spomienka na Marínu a hovorím mu:
– Neviem, či viete, ale aj vďaka vám je na Dome Maríny v Banskej Štiavnici mramorová pamätná tabuľa.

Porozprával som Martinovi celý príbeh. Potykali sme si a našli sme mnoho spoločných tém. Bol to pekný Mikuláš.

Nový majiteľ však už pamätnú tabuľu Dom Maríny z priečelia budovy v Banskej Štiavnici odstránil. Zámky lásky ponechal a z domu vytvoril „Banku lásky“.

.:.
Anton Pižurný
foto Gabriela Poláková