PANDORA

V triede 3. D. žilinského gympla sme boli len ôsmi chalani a tridsať báb. Najlepšie bolo umiestnenie našej triedy. Rovno pod oknami bol starý cintorín. Nie raz profesori museli prerušiť vyučovanie a počkať, kým dohrá dychovka smútočný pochod. A do neďalekej krčmy sme chodili na pivo. Mala príznačné meno: Márnica.

Inak, tušil som, že to bude pomerne zaujímavé štúdium, pretože som bol už ako-tak literárne informovaný z Ferkovej knihy „Keby som mal dievča“ a najmä Jánovho Lenčovho „Rozpamätávania“, ktoré bolo práve o tomto profesorskom zbore, v ktorom predtým sám učil. A dej mojej obľúbenej knihy „Keby som mal dievča“ od Milana Ferku sa odohrával v Žiline.

Táňa bola evidentne vodkyňou babskej svorky našej triedy. Samozrejme sme v prvé dni po sebe iba zazerali a k nejakej bližšej konverzácii ani neprišlo. Od ochotnejších spolužiakov som sa dozvedel, že je vynikajúcou tanečnicou. A že je zasnúbená s akýmsi umelcom, čo samozrejme profesorský zbor patrične iritovalo. Viac sa mi páčila Renata, ktorá sedela s ňou v lavici. A práve ona ma pozvala na blicovanie počas voľnej hodiny práve k Táni do bytu, ktorá tam bývala s mamou.

Nabral som odvahu a priniesol som aj fľašu vína. Tých fliaš tam bolo viac. Zišlo sa zdravé jadro kolektívu, ktoré tvorilo asi päť báb a traja chalani, plus ja. Debata sa viedla väčšinou okolo školských tém, okolo hudby, okolo kníh. Vypil som svoj pohár a išiel som ku knižnici. Sartre, Kafka, Saroyan, Ferlinghetti… Keď som zbadal aj Hlavu XXII., vybral som ju a išiel ku Táni:
– Toto čítaš?
– Samozrejme a čo si myslíš, prečo ich mám v knižnici? – napoly urazená a napoly šarmantne mi odpovedala.
– Veď dobre, ja len, že nepoznám veľa báb, ktoré čítajú týchto autorov.

Táňa sa usmiala a išla ku gramofónu. Vybrala z obalu vinylovú platňu a položila ju pod ihlu. Začalo hrať Collegium Musicum.

Prešlo mnou mrazenie. Vrátil som sa ku stolu, nalial si za plný pohár vyzunkol som ho na ex.

Prišla ku mne Renata a položila mi ruku na plece.
– Tak čo, pôjdeme dnes späť do školy?

Táňa vymenila platňu. Začal spievať Mišík Kainarov Obelisk.

Do školy sme sa v ten deň už nevrátili…

.:.
(c) Anton Pižurný
Zlatá skrinka a La Reunion
(úryvok z rukopisu)