PANDORA

Vojny boli vždy o peniazoch. Nech sa to zakrýva vlasteneckými, náboženskými, alebo inými mimikrami, je to tak. A dejiny píšu víťazi.

Myšlienka znova zaviesť na Slovensku povinnú vojenskú službu začala kváriť občianstvo do tej miery, že sa (pomaly už ako vždy) naša spoločnosť rozdelila na dve názorové platformy.

Jedni tvrdia, že súčasnej „smartónovej generácii“ by sa veru disciplína a dril vojenskej služby zišiel, druhá zastáva názor, že je to zásah do práv jednotlivca.

Odkrútil som si za socializmu dva roky – sedemstotridsať dní – na povinnej základnej službe v Čechách. Dnes už s úsmevom spomínam na tie časy, kedy sme v bizarnom prostredí mali možnosť spoznať idiotizmus „zelených hláv“ a nezmyselnosť toho systému.

Po roku 1989 som sa zapojil do hnutia, ktoré viedol časopis „A Kontra“ a zbierali sme podpisy na Petíciu o zrušení povinnej vojenskej služby vo vtedajšom Československu, čo sa nakoniec aj podarilo.

Keď sledujeme súčasný polarizovaný svet (nielen Západ kontra Východ) a tí pozornejší si možno aj uvedomia, že vojna nielen v Európe už dávno prebieha, treba si znova a znova položiť otázku „cui bono“, v čí prospech, kto má vlastne z kladenia vojenských ohňov najväčší úžitok.

Za socializmu sa podarilo vytvoriť veľmi absurdné heslo „Boj za mier“. Zvyklo sa dopĺňať, že boj za mier bude takej intenzity, že tu nezostane kameň na kameni.

Nebolo by celkom jednoduchým riešením, keby sme si raz mohli povedať, že vojakov nepotrebujeme? Asi bolo, ale vo svete, kde namiesto mieru vládne zisk, je toto riešenie nemožným.

.:.
Anton Pižurný
7. januára 2019