…V jednu sobotu sme všetci nasadli do našej modrej Octávie a cestovali sme zákrutami najskôr do Žiar nad Hronom. Po pravej strane cesty, oproti obrovskej fabrike hliníkárne nám otec ukázal osamelú vežu kostola. Bola to vraj dedina, ktorá zanikla. Tomu som nerozumel, prečo by mala nejaká dedina zaniknúť kvôli fabrike…
Cestou sme sa zastavili v Motoreste a to sa mi veľmi páčilo. Mohol som si dať žltú malinovku, moje sestry, keď sa vrátili zo záchodu, si v takej veľkej lesklej bedni, ktorú volali „hudobná skriňa“ pustili za korunu malú platnu, ktorá sa sama vybrala z kopy ďalších, pesničku Karla Gotta „Kávu si osladím“ a riadne sa na tom s rodičmi, ktorí pili kávu, zabávali.
Konečne sme dopufkali (naša Octávia v ktorej sme boli natlačení piati, si občas zvykla aj celkom zreteľne prdnúť) do Bojníc. Pred ZOO boli dlhé rady, ale išlo to rýchlo. Nakonic nám otec kúpil lístky a vstúpili sme do čarovného sveta zvierat. Na niektorých miestach som sa cítil naozaj ako v Afrike. Krásne ružové pelikány, krokodíly, slony, levy. Bolo mi ľúto medveďa v hlbokej betónovej jame pod nami, ako sa napchával všeličím, čo mu ľudia hádzali, hoci to bolo zakázané. Zbadal som nádhernú uhľovočiernu pumu, ktorá nehybne stála za mrežami kúsok od nás. Prišiel som k nej celkom blízko. Od vzrušenia som sa chvel a pozrel som sa jej do očí. Až mi prešiel mráz po chrbte. Chvíľu sme na seba hľadeli, ja som ani nedýchal. Potom však tá lesklá čierna kráska odo mňa odvrátila hlavu a unudene mäkko pomaly odkráčala ľahnúť do tieňa v kúte. A riadne smrdela.
Najviac ma však zaujali opice. Pred ich klietkami bolo plno detí, Jeden šimpanz sa tam hádzal oproti nim na mreže klietky a vycieral sa presne ako opica Džudy v tom seriále „Daktari“. Keď sa nám stretli pohľady, neviem prečo, ale ako omámený som išiel rovno k nemu. Netuším, čo ma to napadlo, ale strčil som ruku cez mreže a podával som mu ju. Šimpanz mi strčil prst do mojej dlane. Držal som tú opicu v mojej ruke, hľadel na jeho prsty, ktoré sa podobali ľudským, len mali celkom čierne nechty a boli zarastené chlpmi. Mal som zvláštny pocit, akoby som sa dotýkal mimozemšťana.
Šimpanz mi odrazu pustil ruku, žmurkol na mňa a švihom s tým jeho smiechom s vycerenými zubami odskočil zavesený na dlhých rukách k druhým deťom.
Vtedy som si všimol, že na mrežiach klietky je tabuľa s nápisom „Pozor, opica pľuje“.
Dozvedel som sa, že ten opičiak je známy figliar a volá sa Fero. Mňa neopľul, len sme si podali ruky….
To si bol na tom dobre, môj malý syn nejak ...
Celá debata | RSS tejto debaty