Môj dedo bol naozaj fajný pánko. Mama mi hovorila, že keď bola malá, hned skoro ráno ju posielal po čerstvú vodu k „Samaritánke“, čo bola studnička v kaplnke s čerstvou vodou, ktorá stekala zo Sitna. Bola však niekoľko kilometrov od Prenčova, až skoro celkom pri Svätom Antone. Mala čo robiť, aby ju priniesla, stihla pomôcť v domácnosti a ešte aj ísť do školy. Učievala sa s knihou pri otvorených dvierkach kachlí, horiace polienka jej pritom svietili, kedže vtedy ešte nebola elektrina. Ale robila tak aj po zavedení elektriky, lebo ňou bolo treba šetriť. Mama aj tak patrila medzi najlepšie žiačky.
Dedo aj starú mamu – jeho manželku – dokázal riadne dirigovať. Ešte šťastie, že moju mamu mala rada jej otcova mama. Dokonca až tak, že v chladných dňoch spávali spolu v posteli dávala jej do postele k nohám zohriatu tehlu.
Aj ona mala ťažký život, ale o to mala lepšie srdce. Kedysi to tak bolo… Dnes? Hm…
(Na fotografii je môj prastarý otec, ktorý bol tiež obuvník, s rodinou. Môj dedo – šuster je vpravo, v klobúčiku. Vľavo je jeho brat Jozef. Dievča dolu je ich sestra Mária, neskôr „totka Strakojo“. Moja prastará mama má všetko napísané v tvári. Fotografiu som si požičal z knihy: PRENČOV Stopy v histórii.)
.:.
Anton Pižurný
SPRIADANIE MYŠLIENOK
Celá debata | RSS tejto debaty