PANDORA

Sliepky boli moje kamarátky, ale tieto prenčovské, boli predsa len trocha iné, ako tie u nás doma v Želiezovciach. Tieto boli akési komótnejšie, akoby ich sýtejší vzduch spomaľoval.

Nemali vlastného kohúta, preto na ne občas skákal kokaš od predných susedov. Zdalo sa mi to dosť nechutné, ako sa ani nebránili, iba si tak kvokli pred kohútom. Asi preto potom aj po tom kvokali a nakoniec vysedeli kuriatka, ktorých otcom bol ten susedovie kohút.

Stará mama im hádzala za hrste prosa a tak zvláštne pritom trocha šušľavo, piskľavo a akoby nosom, vykrikovala:
– Čip čip čip! Ná mojá, na!

Zrno im kradli vrabce. Sliepky ich nazlostnene odháňali, s natiahnutými krkmi za nimi čaptavo zlostne pelášili. ale vrabce boli rýchlejšie.

Kdesi som videl, ako sa vtáčiky dajú chytať. Asi v Jergušovi Lapinovi. Našiel som v komore staré hlboké sito na múku. Na krátke drievko som priviazal dlhý tenký motúzik. Drievkom som podprel sito na dvore na jednej strane, podeń som nasypal trocha zrna, motúzik som rozplietol až ku drevárni, kde som sa s jeho koncom v prstoch ukryl.

Bol to veru veľmi vzrušujúci lov. Ešte som urobil aj takú fintu, že som k situ rozsypal úzku cestičku zo zŕn. A potom som so zatajeným dychom a búšiacim srdcom čakal, čo sa bude diať.

Dlho nič, ale potom si ako prvá cestičku zo zŕn všimla stará strakatá nosnica, kľuvala odušu do zeme, až sa jej lalôčky pod zobákom hojdali ako divé. Zobla, zdvihla hlavu, poobzerala sa, potom znova zobla. Tak to robila, až kým prišla k situ. Tam chvíľu postála, potom sa zohla a všuchla sa pod sito. V tej chvíli som potiahol motúzikom, drevko vyletelo a sito spadlo na sliepku. Mal som ju!

Lenže sito bolo ľahké, strakaňa len párkrát divo mávla krídlami a sito z nej odletelo. Urazená sa znova poobzerala, ešte párkrát zatrepala krídlami, posmešne sa pozrela na mňa v drevárni a s hrdo vztýčenou hlavou odkráčala.

Toľká hanba!

.:.
© Anton Pižurný
SPRIADANIE MYŠLIENOK