Chodníček od Počúvadlianskeho jazera na Sitno je tajuplný a magický. Vyzerá to spočiatku ako celkom obyčajná cestička v lese, ale keď som si spomenul na všetky povesti, ktoré som o Sitne čítal, veruže moja fantázia riadne pracovala. Na začiatku je pekná studnička a dreveným domčekom. Od nej sme sa onedlho dostali až na slávnu Tatársku lúku. Andrej Kmeť na nej urobil viacero sond, a našiel množstvo nielen pravekých predmetov. To bola lúka na ktorej táborili Tatári, keď chceli dobyť Sitniansky hrad. Priamymi útokmi sa im to nedarilo. Dlho ho obliehali, chceli obrancov hradu vyhladovať. Ale tí si na nich vymysleli lesť. Pozbierali posledné zvyšky múky, upiekli z nich veľký koláč a ten potom zhodili do tatárskeho tábora. Tatári si pomysleli, že obrancovia majú ešte veľa zásob jedla a onedlho odtiahli spod hradu.
Kráčal som po tej lúke ku strmým dreveným schodom, ktoré viedli už popri vysokých skalách na samotný vrchol Sitna a myslel som aj na Andreja Kmeťa, pre ktorého bolo Sitno druhým domovom.
Keď som sa konečne postavil na bralo, ktoré bolo na mieste, kde kedysi stál hrad, zahľadel som sa na juh, ponad dedinku Prenčov. Predstavoval som si, ako tam Sitniansky vatrár pred stáročiami tiež takto hľadieval ku Krupinskej vartovke, či ešte nehorí výstražná vatra, ktorá dávala signály, že na juhu sú turecké, alebo tatárske vojská, aby aj on na Sitne zapálil vatru, ktorú by videli na Pustom hrade nad Zvolenom. Bol to veľmi silný pocit. Taký silný, že som omnoho neskôr desať rokov vydával v Banskej Štiavnici časopis Sitniansky vatrár, nazvaný podľa povesti Jozefa Horáka.
Celá debata | RSS tejto debaty