Mojím najobľúbenejším stromom bol mohutný dub v parku, neďaleko kaštieľa Esterházyovcov, kde hudobný skladateľ Franz Schubert učil grófske dievčatá hre na klavír. V jeho rázsoche som sedával a čítal som knihy o Tarzanovi, alebo Winnetuovi. Niekedy som si hore so sebou zobral aj chleby so salámou a malinovku. Sedel som vysoko v korune duba, hompáľal som nohami, popíjal malinovku, čítal, vetrík ma ofukoval, po konároch sa klbčili vrabce, vo vlnovkách sa vznášali straky. Boli to veru lepšie destinácie ako hoci na Madagascare.
…Po mnohých rokoch som prišiel k „môjmu dubu“ a našiel som v ňom veľký hrdzavý klinec, ktorý som tam kedysi zatĺkol, aby som sa naň mohol šikovnejšie vyšplhať. Bol ohnutý stále v tom istom uhle. Chytil som sa ho, ale vyšvihnúť sa môj dub som sa už nevládal. Možno v niektorom budúcom živote sa tam vrátim a oživím opustené hniezda…
.:.
(ap)
Celá debata | RSS tejto debaty