PANDORA

Na Základnej škole s nami chodil do triedy aj Ďurko. Vyznačoval sa tým, že stále mu visela pod nosom sviečka sopľa, smrkal a utieral si nos do rukáva. Ťažšie hovoril, šušľal a prskal pri tom sliny. Nikto s ním nechcel sedieť, lebo ani nebol práve voňavý. Na telesnej výchove bol veľmi neohrabaný, deti sa mu smiali a dokonca ho niektorí aj podkopávali. Mal potom v očiach slzy. Na ten pohľad nezabudnem.

Sedával v poslednej lavici sám. Ale keďže mňa môj otec učil, že slabším treba vždy pomáhať, občas som si k nemu sadol a dával som mu opisovať. Niekedy som sa s ním rozdelil aj s desiatou. Ďurko mal taký zvláštny zvyk, že každému, koho mal rád, sa s výkrikom nadšene vrhal okolo krku.
– Tony môj, ja ťa mám tak rád!

Raz som bol aj u nich doma. Na kuchynskom stole čupela strakatá sliepka a ospalo krútila hlavou. Na diváne sedela jeho stará mama, ktorá bola hluchá. Išli sme s Ďurkom na dvor a ukázal mi krásny model zámku, okolo ktorého tiekla naozajstná voda a v nej plávala malá loďka. To sa mi veľmi páčilo a tak som sa s Ďurkom kamarátil aj naďalej.

Ale Ďurko slintal stále viac a viac, až jedného dňa prestal chodiť do našej školy. Povedali nám, že sa sa odsťahovali kamsi do Čiech, kde budú Ďurka liečiť.

Po niekoľkých rokoch som išiel okolo nášho parku a uvidel som Ďurka, slušne oblečeného, išiel s mamou oproti mne. Neviem prečo, ale napadlo mi, že ho pozdravím, ako to robieval on. Objal som ho:
– Ahoj, Ďurko, som rád, že ťa vidím!

Ale Ďurko ma prekvapene odstrčil, chvíľu na mňa hľadel a pomaly, zreteľne mi po česky povedal:
– Promiň, ale já tě neznám.

Bol to Ďurko, ale už to nebol on.

.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA Chlapci zo Schubertovej ulice