K A L E N D Á R I U M
Každá sekunda má v sebe chuť Večnosti.
(aap)
Nenápadne a neúprosne prší,
kruší sivosť našich duší Nostalgiou.
Dážd je ešte studený,
zohrejem sa u ženy jej mágiou?
> Nebyť vás a poézie možno už ani nežijem.
Chladný dážď steká po duši,
sýtej krvi sa nedorežem.
Čvachtavé blato poruší
harmóniu, tam pohne sa zem,
kde len zima nás už čaká.
Smutný som veľmi už bez teba.
Tvoj červený dáždnik láka,
hoci pod ním ma vraj netreba.
> Nebyť vás a poézie možno už ani nežijem.
Ty ty ty tá Osudová:
– Skôr, než som sa, somár, nazdal,
bola si mojou Femme Fatale.
Nevedel som chytro, kam skorej,
aj tak predsa všetko Panta Rhei.
> Nebyť vás a poézie možno už ani nežijem.
Vriaci tanier vypeká vyprahnuté púšte,
letná obloha pozvoľna stráca sýtosť.
Akoby sa nenápadne blížila Apokalypsa,
akoby nikde nepočúvali múdrosť starého psa.
Máme stále poruke neľútostné horúce
vášne v krvi, v pote stále vymáčané.
Snažíme sa z posledných žíl,
hoci svet už dávno skončil.
> Nebyť vás a poézie možno už ani nežijem.
Zastonala búrka nad skalami
ako keď ja plačem za tebou.
Ako keď Boh lode nezachráni
len súcitne kráča za biedou.
Jeho modré jednooké vtáky
zaspávajú, letiac nad morom
a padajú k nohám krátkozrakých
keď výkričník píšu pri chorom.
Zastonala búrka, kým ma bodla
v ohni tela nočným jazykom
čo ma lízal slastne iba do tla
a nedal mi zhorieť pri nikom.
> Nebyť vás a poézie možno už ani nežijem.
Viem, že maják v búrke nekuviká
keď ma nehou hojíš v rozkoši.
Boh mi šepká z horiaceho kríka
že láska aj peklo uprosí.
Mesto pradie, prístav po výrone
kŕmi čajky ešte v posteli.
A keď prvý rybár k úlovku sa zohne
Boh spojí, čo sebec rozdelil.
> Nebyť vás a poézie možno už ani nežijem.
Slncový kôň kope ako splašený,
od zubadla fŕka láva žeravá.
To je ako keď sa zrazu od ženy
za chladné slová len lásky dostáva.
Chceli sme žiť v miernom pásme,
ale my sme vraj exoti.
Meče ohnivé dnes tasme,
kým nás zas úpal prekotí.
Nebyť vás a poézie možno už ani nežijem
Mám z teba úpal,
tak ťa na mojom ražni upálim
až do stíchnutého popola:
– To nevymyslí ani Francis Copola,
aké krásne muky ťa čakajú z mojej ruky.
Tak mi ju už konečne uky
a ja namôjdušu prsa/hám:
kam netreba, tam nesiaham,
ale ruka tá si robí čo chce
a moje libido z horúčavy kokce.
> Nebyť vás a poézie možno už ani nežijem.
Hromy, blesky – až sa nebo chveje.
Vieme, že čo bolo, to už nie je,
chcem zložiť svoj chrbát, kosti, hlavu,
srdce preložiť na stranu pravú,
chcem dýchať po búrke ten čistý vzduch
a tie dni skuhravé viac neprídu:
– Už kukučky do Neba volajú,
že sa končí nádherný voňajún.
> Nebyť vás a poézie možno už ani nežijem.
Nepovie Lživot: Radšej inde smrď,
mám jedinú vernú a tou je Smrť.
Nad Večnosťou nevyhrá čokoľvek:
– Hoci som smrteľný, tiež len ČloVek.
.:.
(c) Anton Pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty