PANDORA

V Prenčove pri Banskej Štiavnici pod Sitnom mal skoro každý okrem svojho zákonitého mena aj ďalšie meno, ktoré mu akosi prischlo. Dedova sestra Mária sa tak odnepamäti volala „totka Strakojo“. Keď sa išlo ku nim, hovorilo sa – Tájden do Strakov.

Totka Strakojo bývala v malom domčeku pri ceste na Beľuj. Na dvore jej rástla stará hruška a vedľa nej bol umiestnený úžasný cestný vynález – veľké okrúhle zrkadlo. Oproti nej cez cestu bývala bláznivá stvora, ktorú volali „Maka Eček“.

Totka bola dvojnásobná vdova. Bola už na dôchodku a občas si prilepšovala ako krajčírka. Na jej dvore sa povaľovalo množstvo všelijakých rárohov. Staré sudy, vedrá, plachty, železný šrot, handry, dosky, proste všetko možné. Totka to vláčila zovšadiaľ s tým, že sa to možno raz zíde. S dedom mala niektoré spoločné vlastnosti, najmä osobitý zmysel pre humor a sarkazmus. Ale inak to bola dobrá duša.

– Pochválen buď Ježiš Kristus! – pozdravil môj otec, (inak v tom čase okresný predseda strany) keď sme po zaklopaní vošli do jej chalúpky. Otec vždy musel skloniť hlavu, pretože dvere boli nízke. Asi boli kedysi ľudia menší.

– Až na veky, pán doktor. Nože sa u nás posaďte.

Posadili sme sa za krásny vyrezávaný stôl s peknou zdobenou lavicou. V kúte bol sporák, od ktorého sa linula úžasná vôňa, vedľa neho bolo v stene len jedno malé okienko, preto bolo v kuchyni pomerne šero. Totka rýchlo poutierala zásterou, ktorú mala na sebe stôl a lavicu a my sme sa posadili. Bol akýsi sviatok, preto totka postavila na stôl aj fľašu vína a dva poháre. Otec sa usmial a povedal, že stačí len jeden pohár, že ja som predsa ešte malý. Ale totka sa nedala odbiť a naliala do jedného pohára doplna jeden a druhý asi do polovice. Otec teda kývol rukou, odpil si a vstal ku sporáku.

– A čože dobré pečiete? Vari lángoše?

Veru bolo to tak. Totkine lángoše boli vyhlásenou pochúťkou. Práve jeden vyberala z panvice na misu. Riadne ho potrela podrveným cesnakom. Využil som tú chvíľu a naraz som do seba šupol obsah môjho pohára. Bolo to víno, ale bolo také silné, že malo chuť skoro ako pálenka. Rýchlo som môj pohár odložil na okno. Totka Strakojo vybrala ďalší lángoš, potrela ho a položila na stôl. Otec si vzal jeden, roztrhol ho na dve polovice a jednu mi podal. Mne sa však v tom prítmí začala akosi čudne motať hlava. Zobral som preto kus lángoša a vyšiel som pred dom. Tam som sa posadil na lavicu a celý svet sa so mnou krútil. Haraburdie na dvore mi pred očami vyskakovalo, vtáčiky vyspevovali tak hlasno, až ma boleli uši. Pomaly som žuval dobrý lángoš a napadali mi všelijaké hlúposti. Bol som opitý…

…Našťastie si otec nič nevšimol. Rozprával sa s totkou v kuchyni, kým som sa ja prehrabával v letnej kuchynke na dvore. Boli tam všelijaké poklady, len som nechápal, na čo to totke bude dobré. Vedľa boli chlieviky so zajacmi, ktoré vedeli riadne dupať zadnými labkami. Pár sliepok sa tiež potulovalo po záhradke. Za ňou bola riečka Štiavnica, blýskali a mihali sa v nej oveľa väčšie ryby, ako v našej Čistej vode, ktorá sa neďaleko vlievala práve do Štiavnice. Boli to jalčiská, ktoré sa vraj dali chytať na čerešne, ale ja som ešte nemal silon s háčikom.
Totka Strakojovo vyšla s otcom von na priedomie, ešte sa chvíľu zhovárali a potom sme sa pomaly pobrali k dedovi.

V Prenčove mali okrem totky Strakojo aj takéto ďalšie mená: Ambrozojo boli Benovicovci, Ferojo Remiarovci, Bisý bol Adamovic, Katrna – Miškovic, Mrdojovo boli Šlaukovci. Tie mená sa mi zdali trocha smiešne. Ale fungovalo to tak.

Totka bola svojrázna a nikdy nechodila k lekárom. Liečila sa vlastnými bylinkami, lechtvarmi a asi aj tým známym vínom, ktoré som u nej ochutnal. Ale jedného dňa ju zachvátila akási mrcha choroba a veru musela ísť do Štiavnice do nemocnice. Dozvedeli sme sa, že si ju na pár dní nechali tam a moji rodičia sa rozhodli, že ju pôjdeme do nemocnice pozrieť. Išli sme na našej modrej Oktávii a ja som po prvýkrát uvidel Banskú Štiavnicu. Hovorilo sa tomu, že sa ide „do mesta“. Pufkali sme sa naším autom stále hore, popri starých domoch. Išli sme aj okolo jednej strmej zákruty, na ktorej oblúku bola veľká socha človeka. Otec povedal, že to je Andrej Kmeť. Išli sme ešte vyššie, hore do nemocnice a na chvíľu sme sa zastavili aj na Trojici, kde bol veľký Morový stĺp. Zdalo sa mi, akoby som sa sa ocitol v úplne inom svete. Staré domy boli podopreté dlhými hradami, aby nespadli. Všetko bolo sivé, ošarpané, pôsobilo to veľmi smutne. Tak vtedy vyzerala tá slávna Banská Štiavnica.

Vošli sme do nemocnice (to som vtedy ešte nemohol ani tušiť, že sa tu raz narodia moji synovia Adam a Oliver). Na vrátnici sa nás pýtali, koho hľadáme.

– Ideme za totkou Strakojo z Prenčova.

Pán v brigadírke za prasknutým sklom dverí si odpil z pivovej fľaše, sklonil sa nad akýsi zoznam a hrubým prstom dlho hľadal.

– Takú tu veru nemáme!

Vtedy sa otec plesol po čele, zasmial sa, a tak som sa dozvedel, že naša totka Strakojo sa v skutočnoti volá Miklošovicová. A tá tam veru aj bola…

(c) anton a. pižurný
SPRIADANIE MYŠLIENOK
(Úryvok z pripravovaného rukopisu)