PANDORA

BYSTRICKÝ SQUAT BEZ MARÍNY…

Ako sa hovorí, najlepším dramatikom býva sám život. To, čo nám niekedy nadelí, to by sme veru určite nevymysleli. Najmä vo veciach, ktoré sa týkajú lásky a jej dôsledkov.

Tak som sa aj ja so zlomeným srdcom po všetkých mojich životných peripetiách ocitol v Banskej Bystrici. Bez domova, bez majetku, bez identity. Nedávam jej to už za vinu, za všetko čo sa stane, si v podstate môže človek sám. Uveril ľuďom, ktorým nemal. Vysníval si ideály, ktoré neboli ideálmi. Marína bola tiež ideálom, o ktorej Braxatoris Sládkovič napísal krásny epos. Na dome, kde Marína v Banskej Štiavnici bývala, som jej inštaloval Pamätnú tabuľu a neskôr som tam umiestnil Zámky lásky.

Nemal som ani na lístok z Bystrice do Štiavnice. Bola studená jarná noc a nemal som kde spať. Život ma prestal baviť a uvažoval som aj o krajných riešeniach. Ale zoznámil som sa s Čárlím, ktorý povedal, že môžem prespať u nich na squate v Radvani. Bol fajn, mal svojho psa, nočnou Bystricou sme išli pešo na opačný koniec mesta. Na šťastie som mal so sebou fľašu borovičky, aby som ponúkol ostatných. Tmavými cestičkami malým parkom sme sa dostali až k opustenej Materskej škôlke. Po schodoch bez zábradlia sme vyšli na prvé poschodie a vošli sme do väčšej miestnosti. Sedelo a ležalo v nej asi desať ľudí, zakrytých dekami a v spacákoch. Boli to všetko muži a jedna baba. Pod oknom bola malá piecka, do ktorej kúril Paľo Paľovie, podľa všetkého hlava skupiny. Zoznámil som sa s ním a podal som mu fľašu. Paľo sa na mňa usmial, odpil si, podal fľašu ďalej a ukázal mi, kam si môžem sadnúť. Zoznámil som sa aj s potetovaným Knedľom a ďalšími. Bola to pestrá skupina ľudí z celého Slovenska. Paľo priložil do piecky, ktorej dymová rúra išla cez kus plechu v okne. Zhovárali sme sa o všetkom, v skratke som im vylíčil svoj príbeh. Hodili nad tým rukou, aby som si z toho nič nerobil a popíjali sme. Oni si dávali aj niečo iné, v rohu som si všimol laboratórne sklo. Unavený a s myšlienkami na ňu a na budúcnosť, som konečne zaspal. Prebudil som sa a chcel som sa pozrieť koľko je hodín. Svoj mobil som však nenašiel. Spýtal som sa, či ho niekto nevidel. Všetci boli ticho, ale keď som hľadal ďalej, Paľo Paľovie povedal Knedľovi:

– Knedľa neser a vráť mu ten mobil. Chlap má dosť svojich starostí a priniesol nám aj fľašu!

Knedľa sa chvíľu okúňal, že on nič, ale Paľo bol neoblomný. Povedal, aby som mu nadiktoval svoje číslo. Povedal som mu ho, Paľo ho vyťukal a Knedľove nohavice začali zvoniť. Nakoniec teda Knedľa vytiahol z vrecka môj mobil – mal už iný kryt – a vrátil mi ho.

Pomaly som zaspával, keď sa zrazu na chodbe ozval krik a štekot psov. Bolo to nadránom a zbadal som policajtov v kuklách, aj zelených so psami, ako stoja vo verajach a s revom nás vyháňajú von. Niektorých chalanov opreli rukami o stenu. Zaujímavé, že sklo v kúte si nevšimli… Našťastie som vtedy mal aspoň občiansky preukaz a vysvetľoval som im, že som tam po prvýkrát, že som nemal kde spať. Poslali ma nabok a potom nás všetkých vyhnali z budovy. Husto a drobne pršalo. Odišli sme do parčíka neďaleko k akémusi zámočku, ukryli sme sa pod jeho balkón. Od nášho sqautu sme počuli buchot.

– Tí hajzli nám rozbíjajú okná a vyhadzujú piecku! – zanadával Paľo.

Stáli sme tam pod balkónom ako zmoknuté kurčatá a bolo nám do plaču. Otočil som sa a podišiel som k plotu neďaleko. Nazrel som zaň a ostal som v úžase. Hľadel som na sediacu sochu Andreja Braxatorisa Sládkoviča, ktorý na tej fare za plotom býval a slúžil až do svojej smrti. Nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať. V tú noc som spal kúsok od neho.

Chalani sa rozhodli, že sa pôjdu najesť do charitatívneho centra. Mne zazvonil mobil a Ondrej sa pýtal kde som, že je v Bystrici a môže ma odviesť do Štiavnice…

© anton a. pižurný
Zlatá klietka a La Reunion
(pripravovaný rukopis)