PANDORA

Doma som ho dal do chlievika, v ktorom som predtým mal zajace. Odskackal do kúta, odkiaľ gúľal tmavými očiskami. Dal som mu tam misku s vodou a nasypal som trocha zrna, ktoré sme mali pre sliepky. Stál v kúte a nehýbal sa, akoby mi neveril.

Na pol dňa som na neho zabudol. Potom som ho išiel pozrieť. Pil vodu z misky, potriasajúc zobákom a videl som, že si zobol aj zo zrna. To sa mi zapáčilo. Ostal som pri ňom a sledoval som, čo robí. Už nestál len v kúte, ale začal sa prechádzať po chlieviku. Trocha som sa ho aj bál, ale keď som videl, že znova spokojne zobe zrno, bolo to lepšie. Napadlo mi, že by som mu mal dať nejaké meno. Tak som ho – neviem prečo – nazval Fero.

Bol u nás Ivan, tak som mu Fera ukázal. Ivan povedal, že to je krkavec, je veľmi starý, nevládze už lietať a že to je veľmi múdre zviera, ktoré sa vie vraj naučiť aj ľudskú reč. To som mu príliš neveril, ale Fera som si obľúbil. Po niekoľkých dňoch som dokonca Fera vybral von z chlievika a pustil som ho behať po dvore. Pokojne sa špacíroval, zazeral na sliepky, ale lietať už nevládal. A tak sme sa s Ferom stali kamarátmi. Ráno, keď som chodil do dvora, už na mňa pozeral spoza dvierok chlievika. Dokonca mi niekedy vyskočil na ruku, či na hlavu a múdro sa na mňa pozeral. Bol riadne ťažký a už som sa ho vôbec nebál. Nikdy nič po ľudsky však nepovedal.

Jedného rána, bolo to na jeseň, som za mierneho mráziku išiel za ním. Nezabudnem na ten pohľad, ktorý sa mi naskytol. V chlieviku som najskôr zazrel vystrčené dve tenké nožičky do stropu, ako to býva občas v kreslených seriáloch. Pochopil som, že môj Fero zdochol. Bol som veľmi smutný.

Vystrojil som mu pohreb, pozval som aj kamarátov. Na hrobček som zapichol uhľovočierne pero z Ferovho krídla. Never morám… Hm, aj tak si myslím, že Edgar Alan Poe tú báseň nepísal o havranovi, ale o krkavcovi…

© anton a. pižurný
BIELA SKRINKA