(Bratova sestra…)
…Tak „Katova pieseň“ je doma, môžeme ísť na to. Prví zákazníci sa nahrnuli a každý si pýtal len ju. Chvíľu som hľadel na tých ľudí a vtedy som pochopil, čo je to davová psychóza. Ešte za socializmu.
Ale pán šéf B. si to chcel znova vychutnať osobne, tak ma poslal dozadu razítkovať obálky. Búchal som nezmyselne pečiatkou a pomaly som zaspával. Keď sa tu zrazu z predajne ozvalo: – Tóny, poďte dopredu!
Došuchtal som sa k pultu a tam bol koniec sveta! Hrča ľudí stojaca pred pokladňou. Šéf mi ukázal, aby som sa postavil na koniec pultu a balil knihy. A tak znova začali galeje. Automaticky som bral z palety Katovu pieseň (bola to dosť hrubá buchla) a naučeným spôsobom som ich balil do baliaceho papiera po jednej, alebo po dvoch, ba aj viac. Zabalené knihy sa posúvali ďalej pultom až k pokladni. Šéf ich s úsmevom podával zákazníkom a inkasoval.
Humorné boli aj požiadavky kupujúcich. Niektorí len povedali: – Máte? – a bolo jasné, že ide o Mailera. Iní sa ani nemuseli pýtať, s rozžiarenou tvárou rovno platili.
Keď prvý nápor trocha ustal, bolo to aj zábavné. Niektorí zákazníci nevedeli autora, ani názov, ale nakoniec sme sa vždy dohodli. Pamätám si napríklad aj zmraštené čelo jedného, ktorý sa ma opýtal: – Prosím vás, máte Bratovu sestru? …
Ku koncu šichty nám zostala po Katovej piesni len prázdna paleta. Zabalili a predali sme za jeden deň 500 kusov jedného titulu. Tak tomuto sa za socializmu hovorilo bestseller!
Obliala ma však horúčava, keď som večer počul šéfa B., ako do telefónu hovorí: – Áno, ďakujem. Ale bolo by dobre, keby ste nám zajtra Katovej piesne priviezli aspoň 800 kusov…
No Amen!
© anton a. pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty